Pôvod a vývin slovenského jazyka a nárečí

Publikácia Vývin slovenského jazyka a dialektológia sa člení na tri časti, ktoré na seba nadväzujú. V prvej časti sú v prehľade zhrnuté poznatky o praslovanskom pôvode slovenčiny, v druhej sa v úspornej syntéze podáva náčrt vývinu slovenského jazyka a tretia časť obsahuje základné poznatky o dialektológii a charakteristiku areálov súčasných slovenských nárečí. Všetky tri časti tvoria jeden tematický celok. Jazyková stavba súčasných slovenských nárečí sa v knihe totiž chápe ako výsledok kontinuitného vývinu slovenčiny od obdobia formovania jej praslovanského základu po koniec 16. storočia, keď slovenské nárečia mali v podstate už takú podobu ako dnes.

Aby sa zdôraznila väzba medzi týmto diachrónnym a súčasne synchrónnym aspektom, v knihe sa pri opise nárečí uplatňuje synchrónno-diachrónny postup a pri rekonštrukcii vývinu slovenčiny sa prihliada na súčasný stav v nárečiach. Synchrónno-diachrónny postup sa prezentuje tým, že pri opise jazykovej stavby súčasných slovenských nárečí sa berie ohľad aj na rezíduá vývinu praslovanského základu slovenčiny a na relikty jej historického vývinu. Okrem toho pri rekonštrukcii vývinu slovenského jazyka sa berie do úvahy to, čo v jeho systéme v danej vývinovej etape bolo menlivé i relatívne pevné a je dodnes zachované v jazykovej stavbe nárečí. Možno to povedať aj tak, že vývin slovenčiny sa v knihe chápe ako postupná menlivosť jej systému (jeho štruktúry aj elementov) smerujúca k dnešným nárečiam.

Pravda, takýto postup v súvislosti s rekonštrukciou vývinu slovenského jazyka má svoje objektívne odôvodnenie. Slovenčina totiž patrí medzi slovanské jazyky, ktoré spred 15. storočia nemajú súvislé písané pamiatky, takže pri rekonštrukcii jej vývinu je potrebné vychádzať z historickej interpretácie jazykovej stavby súčasných nárečí a z jej konfrontácie s predhistorickým (praslovanským) alebo historickým stavom. Z historických dokladov spred 15. storočia sú pre výskum vývinu slovenčiny k dispozícii len staršie záznamy slovenskej toponymie v latinských písomnostiach z 10.-14. storočia, resp. slovakizmy v českých písomnostiach zo 14.-15. storočia.

K prvej a druhej časti publikácie treba dodať, že obsahujú látku spracovanú v knihe Pôvod a vývin slovenského jazyka (1. vyd. Bratislava, SPN 1980) po menšej úprave. O ich koncepcii je teda reč v predhovore spomenutej knihy. Tu chceme upozorniť iba na niektoré všeobecné východiská.

Teórie o pôvode slovenčiny

Pôvod slovenčiny bol už dávnejšie stredobodom pozornosti domácich bádateľov i zahraničných slavistov. V ostatných storočiach o pôvode slovenčiny vzniklo niekoľko teórií, resp. hypotéz. Vcelku ich možno rozdeliť na historické teórie (tu lepšie hypotézy), ďalej na teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny a o nehomogénnom psl. základe slovenčiny.

Historické hypotézy o pôvode slovenčiny

Medzi historické hypotézy o pôvode slovenčiny patria názory, ktoré vznikli ešte v predspisovnom období. Charakterizuje ich nedostatok jazykových i mimojazykových dôkazov. Klasickým predstaviteľom takých hypotéz je tzv. centrická hypotéza. Jej východiskom bolo presvedčenie, že slovenčina je zvyškom slovanského prajazyka, ktorého nositelia bývali na strednom Dunaji (podľa údajov staroruskej Nestorovej kroniky). Z tohto centra sa slovanské kmene rozišli do priestorov, v ktorých sa nachádzajú dnes. Podľa tejto predstavy slovenčina by bola akýmsi archaickým útvarom zachovaným v centre slovanských jazykov. V mladšom období uhorského feudalizmu „centrická" hypotéza o pôvode slovenčiny zohrala istú pozitívnu úlohu.

1V decembri roku 1974 bola o najstarších dejinách slovenčiny vedecká konferencia. Vo východiskovom referáte sme interpretovali základné aspekty psl. pôvodu slovenčiny. V príspevkoch i v diskusii pozitívne stanovisko k migračnej, resp. k migračno-integračnej teórii psl. pôvodu slovenčiny zaujali viacerí slovenskí, ale aj českí lingvisti (pozri k tomu Jazykovedné štúdie, 14, 1977, s. 2). Pozoruhodné je, že teóriu „stredodunajskej protogenézy" Slovanov nedávno znovu nastolil a priklonil sa k nej známy slavista O. N. Trubačev (pozri jeho štúdiu Jazykoznanije i etnoge-nez slavjan. Drevnije slavjane po dannym etimologii i onomastiki. 1. časť. Voprosy jazykoznanija, 4, 1982, s. 10-24; 2. časť. Voprosy jazykoznanija, 5, 1982, s. 3-17). Autor vychádza z jazykového, resp. onomastického materiálu. M. Bel. P. J. Šafárik, ale aj A. Bernolák a Ľ.

Teórie o nehomogénnom psl. základe slovenčiny

Teórie o nehomogénnom psl. základe slovenčiny dokazujú, že psl. základ slovenčiny tvorili okraje psl. západoslovanského, južnoslovanského a východoslovanského makrodialektu alebo že vznikol starším, resp. mladším miešaním etník.

Dnes už klasickým predstaviteľom teórií o nehomogénnom psl. základe slovenčiny je teória S. Czambela /8/, podľa ktorej západoslovenské nárečia majú západoslovanský pôvod, východoslovenské nárečia na severe sú staropoľského a na juhovýchode staroukrajinského pôvodu a stredná slovenčina má pôvod južnoslovanský. Strednú slovenčinu S. Czambel pokladal za zvyšok jazykovej podunajskej oblasti pôvodom užnejúžnoslovanskej, ktorý sa od tatárskeho vpádu (roku 1241) a od založenia univerzity v Prahe (roku 1348) v kontakte s českým etnikom postupne počešťoval, a tak nadobudol dnešný západoslovanský ráz. Za dôkazy o južnoslovanskom pôvode strednej slovenčiny S. Czambel pokladal tieto jej osobitosti: príponu -m v 1. os. sg. (kupujem), tvary adj. typu dobruo, gen. pl.

Nehomogénny psl. základ slovenčiny novšie predpokladá aj B. S. Bernštejn /2/. Jeho teória pripomína Czambelovu teóriu, pravda, s tým rozdielom, že nezápadoslovanské prvky v strednej slovenčine sa v nej vykladajú ako stopy po prastarom kontakte slovinčiny a strednej slovenčiny. Za také stopy autor pokladá tieto stredoslovenské javy: výskyt rat-, lat- za psl. ořt-, olt-, s za psl. ch", splynutie mäkkého r s tvrdým (r' > r), príponu -ou v inštr. sg. fem., dat., lok. sg. ruki, nohí (namiesto ruke, nohe), zánik vokatívu, korene teb-, seb-v tvaroch zámen a príponu -mo v 1. os. pl.

Medzi teóriami o pôvode slovenčiny, ktoré sa opierajú o jazykovo-etnické miešanie, osobitné postavenie má teória I. Kniezsu /35/. Tento bádateľ vychádza z toho, že asi od dolného Váhu po východný Gemer v predhistorickom a historickom období viedla hranica medzi západoslovanským a južnoslovanským etnikom. V časoch tatárskeho vpádu (roku 1241) a tureckej expanzie (po roku 1526) v priestore dnešného stredného Slovenska vzniklo v dôsledku viacnásobnej migrácie veľké miešanie susediaceho západoslovanského a južnoslovanského etnika. Dnešná podoba strednej slovenčiny s jej nezápadoslovanskými prvkami je výsledkom tohto miešania. Za zvyšky po južnoslovanskom etniku a jeho jazyku autor pokladá tieto javy v strednej slovenčine: rat-, lat- za psl. oľt- (rakita, lakeť), l za dl, íl (šilo, omelo), s za psl. ch' (Česi, ženísi), ľepentetické v zápisoch dnešných obcí Chlievany a Rybany pri Bánovciach nad Bebravou (Hleulan 1276 [42], Ryblyen 1323 [115], t. j. Vznik strednej slovenčiny „primiešaním" južnoslovanského etnika medzi etnikum západoslovanské, pravda, ešte v predhistorickej dobe vykladal u nás J. Škultéry /87/ a v zahraničí napr. F. Ramovš /80/). Osobitné miesto medzi takýmito teóriami o pôvode slovenčiny zaujíma teória českého historika V. Chaloupeckého /31/.

Teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny

Teórie o homogénnom psl. základe slovenčiny dokazujú, že psl. základ slovenčiny bol jazykovo-etnicky homogénny, a to buď úplne rovnorodý, buď členený izoglosami tzv.

Typickým reprezentantom teórií o homogénnom psl. základe slovenčiny je teória F. Trávníčka /98/. Podľa nej slovenčina a čeština sa vyvinuli z jednotného psl. základu z tzv. pračeskoslovenčiny, resp. pračeštiny. Bol to psl. nárečový útvar na južnom okraji západoslovanskej oblasti. Osobitosti strednej slovenčiny, ktoré tejto teórii odporovali, podľa autora nie sú psl. pôvodu, ale mladšie. Vznikli až v čase nárečovej diferenciácie češtiny čiže až v 12.-14. storočí a neskôr. Tak napríklad autor sa nazdáva, že prípady rat-, lat- (rakita, lakeť a pod.) vznikli napodobnením slov na ra-, la- (napr. rameno, laň), s za psl. ch' (Česi, ženísi) vzniklo zmenou alternácie ch j š na ch j s a / za dl (šilo, zubalo...) vzniklo z //, t. j. až po zmene dl >// zo 14.-15. storočia.

Iný variant tejto teórie podal V. Vážný /100/. Podľa neho psl. základom slovenčiny tiež bola pračeskoslovenčina (pračeština), no nezápadoslovanské osobitosti strednej slovenčiny pokladal za prastaré (uvádza rat-, lat- za psl. ort-, oľt-, l za psl. dl, t! a .v za psl. ch'). Predpokladal, že do oblasti strednej slovenčiny sa dostali expanziou z jazyka susedného južnoslovanského etnika ešte pred 10. stor.

Postoje domácej slavistiky a slovakistiky k psl. pôvodu slovenčiny spájala téza, že tzv. juhoslavizmy v strednej slovenčine sú starobylé. No k jednotnému názoru na vznik psl. základu slovenčiny sa nedospelo. Napríklad J. Stanislav /82/ prijal tézu o expanzii tzv. juhoslavizmov zo susedného južnoslovanského územia (s hranicou psl. základu strednej slovenčiny posunutou ďaleko na juh) a usiloval sa ju podoprieť kultúrno-spoločenskými javmi, ktoré sa odrazili napríklad v lexike slovenčiny (podľa neho napr. slovo oblok sa šírilo z juhu). Ľ. Novák /60/ podčiarkol starobylosť tzv. juhoslavizmov tým, že poukázal na osobitosti vo vývine fenologického systému v strednej slovenčine v 10. stor. (na vývin jerov, priebeh kontrakcie a pod.). Z juhoslavizmov za najstaršie pokladal prípady rat-, lat- za psl. ort-, oľt- a zmenu dl, tl > I. V severozápadnej časti strednej slovenčiny tieto psl. javy (vrátane striednice a za jery) hodnotil ako stopy po prítomnosti Bielych Chorvátov /63/. E. Pauliny /70/ vychádzal z názorov staršej archeológie a predpokladal, že prastaré stredoslovenské etnikum prišlo do dunajsko-potiského priestoru ako prvé a odtiaľ sa posunulo do severných centrálnych oblastí. Aj on sa domnieval, že niektoré juhoslavizmy si „Prastredoslováci" priniesli z pravlasti. Podľa neho k trom juhoslavizmom (rat-, lat-, l za dl, tl a .v za ch') patrí aj prípona -mo v 1. os. pl. a tvar sa v 3. os. Podobne ako V. Vážný vykladal staršie nezápadoslovanské osobitosti v strednej slovenčine aj poľský slavista Zdz. Stiebier (k tzv. juhoslavizmom pridal ešte teb-, seb- v zámennom skloňovaní a príponu -mo v Los.pl. /88/), pravda, s tým rozdielom, že východoslovenským nárečiam pripisoval lechický (prapolský) pôvod /89/).

Za spoločný nedostatok doterajších teórií o pôvode slovenčiny možno pokladať to, že v rámci psl. základu slovenčiny sa sústreďujú iba na najstaršie javy (spravidla je to rat-, lat- za psl. ort-, oľt-, l za psl. dl, tl a .v za psl. c/z'), resp. na javy, ktoré do psl. obdobia nepatria (zánik mäkkého r, prípona -m v 1. os. sg. a pod.). Obchádzajú mladšie psl. nezápadoslovanské javy, ktoré majú integračný ráz. Nesledujú teda vývin praslovanského základu slovenčiny v jeho kontinuálnom priebehu.

Historické hypotézy o pôvode slovenčiny vznikali, keď veda u nás ešte nebola rozvinutá, a teda sa o vedecky zistené fakty ani nemohli oprieť. To, že tzv. centrická hypotéza o pôvode slovenčiny v 18.-19. storočí zohrala istú pozitívnu úlohu, sme už pripomenuli. Bola súčasťou obrany ideológie súvekých slovenských vzdelancov v rozpadávajúcom sa uhorskom feudalizme a hlásili sa k nej aj naši prví kodifikátori A. Bernolák a Ľ.

Nedostatkom teórií o nehomogénnom psl. základe slovenčiny je, že vychádzajú z predpokladu neskorej integrácie slovenčiny. Napríklad podľa S. Czambela mohlo sa to stať až po 13. alebo 14. storočí a podľa I. Kniezsu dokonca až po 16. storočí. No dnes sú už poruke doklady, že slovenské nárečia v 15.-16. storočí mali dnešnú podobu a že v tomto období jestvovali už nadnárečové (kultúrne) útvary slovenskej reči. Historické výskumy presvedčivo dokazujú, že slovenčina so svojimi nárečiami sa začala formovať ako samostatný jazyk od 10. storočia. Už vtedy mala napr. dz:ž za psl. di:g' (čeština mala len i, poľština len í/ŕ), neprebiehala v nej staropoľská dispalatalizácia (pórov, žena, pero proti pol. žona, pioro), ani staročeská slabičná depalatalizácia typu ťe > te pred tvrdou slabi...

Pri rekonštrukcii vývinu morfologickej roviny sa uplatňuje postup genetickej analýzy. Pri charakteristike vývinu paradigiem sa rovnaká pozornosť venuje tomu, čo sa v nich menilo i čo zostávalo relatívne stále. Vychádza sa pritom z obdobia krátko po zániku jerov. Takýto postup si vyžadoval spracovať vývin gramatických kategórií, koreňových i gramatických morfém, ako aj vývin paradigiem v osobitných kapitolách. V kapitole o vývine lexiky sa prihliada na zmeny formálnej i sémantickej stránky.

Tretia časť, ktorá obsahuje synchrónno-diachrónny opis jazykovej stavby slovenských nárečí, uvádza osobitná úvodná kapitola venovaná všeobecným otázkam dialektológie. Tu len pripomíname, že v tejto časti sa nepodáva úplný opis, ale len charakteristika areálov slovenských nárečí. Z didaktických a iných príčin sa v nej podávajú poznatky o stave rezíduí vývinu psl. základu slovenčiny a z jazykových rovín sa charakterizuje len fonologická a morfologická rovina. So zreteľom na to, že charakteristika lexiky nárečí je už v prvej časti, v tejto časti sa nárečová lexika komentuje len v rámci charakteristiky troch základných makroareálov slovenských nárečí. Pri charakteristike nárečí sa v zásade postupuje areálovou metódou a metódou konfrontácie so stavom v spisovnej slovenčine.

Areálový postup výskumu nárečí je u nás z teoretického i metodologického hľadiska len málo spracovaný. Preto bolo potrebné pracovať s niekoľkými menej známymi termínmi (medzi ne napr. patria termíny nárečový makroareál, regionálny areál alebo nárečový región, základný a pomedzný areál, nárečový rajón, enkláva a pod.).

Napokon treba pripomenúť, že publikácia má charakter špeciálneho študijného textu. Tomuto cieľu sa musela prispôsobiť jej koncepcia, terminológia, odkazový aparát i výber odbornej literatúry. V knihe sa v zásade používa systém číselného odkazu. Na použitú, dopĺňajúcu i pramennú literatúru sa odkazuje číslom v šikmých zátvorkách (napr. /10/). Na údaje o použitých dokladoch odkazuje sa číslom v hranatých zátvorkách (napr. [10]).

tags: #vzory #na #pleteny #vrkoc