Anna zo Zeleného domu: Príbeh ryšavej siroty, jej dobrodružstiev a večného dedičstva

Román Anna zo Zeleného domu je prvým z pera kanadskej spisovateľky Lucy Maud Montgomeryovej. Dej sa odohráva na Ostrove princa Eduarda, v malebnej dedinke Avonlea. V centre príbehu stoja starnúci súrodenci Matej a Marilla Cuthbertovci, ktorí obývajú idylické sídlo známe ako Zelený dom. Ich rozhodnutie adoptovať si chlapca na výpomoc na farme však vezme nečakaný obrat. V sirotinci sa stala chyba a na stanici v Bright Riveri namiesto mládenca čakalo Mateja ryšavé, rozhodné a citlivé dievčatko - Anna Shirleyová.

Nečakaný príchod a prvé dojmy

Pani Rachel Lyndová, výnimočne schopná stvora, ktorá sa vyznačovala starostlivosťou o vlastné povinnosti a záujem o záležitosti iných, mohla zo svojho kuchynského obloka sledovať temer celé dianie v dedinke Avonlea. Vedela, že Matej Cuthbert, hanblivý chlap, ktorý nerád chodil medzi cudzích ľudí a hovoriť bolo pre neho utrpením, sa o pol štvrtej vybral v slávnostnom oblečení niekam mimo Avonlea. Žil sám so svojou sestrou Marillou v Zelenom dome a Rachel musela vedieť, čo sa to deje, a tak sa vybrala Marillu navštíviť.

„Matej išiel do Bright Riveru. Berieme si chlapca zo sirotinca v Novom Škótsku a čakáme ho dnes večerným vlakom,“ oznámila Marilla. Táto flegmaticky prednesená odpoveď „čudáckej“ Marilly pani Rachel hlboko otriasla. Vyčítala svojej susede, že je pochabá a že to, čo robí, je riskantné, s obavou, čo keby ich ten cudzí chlapec podpálil.

Matej prišiel na stanicu v Bright Riveri neskoro a nikde nijakého čakajúceho chlapca nevidel. Bolo tam iba dievčatko a on, zmätený, nevedel, čo s ním. Tak sa rozhodol vziať ho so sebou a nechať ťažké rozhodnutie na Marillu. Dievčatko celú cestu hovorí a hovorí a vysvetľuje a fantazíruje a teší sa z krajiny, ktorou idú, a hoci Matejovi nebolo ľahké sledovať „rýchly tok jej myšlienok“, pomyslel si, že ten štebot mu nie je proti vôli. Odpovedal jej preto ostýchavo, ako mal vo zvyku.

Keď Matej otvoril dvere Zeleného domu, Marilla rezko podišla k nemu. „Vy ma nechcete!“ zvolala Anna. „Nechcete ma, lebo nie som chlapec! To som si mohla myslieť! Nik ma nikdy nechcel. Mala som vedieť, že je to všetko príliš krásne, aby to trvalo večne. Ach, čože si teraz počnem?“

„No tak už neplač. Veď ťa nevyženieme dnes večer na ulicu. Zostaneš tu, kým sa neprezvieme, ako došlo k omylu,“ povedala zmätená Marilla a spýtala sa dievčatka na meno. Dievčatko chcelo, aby ho volali Kordélia, hoci sa volá Anna Shirleyová, lebo vraj Anna je neromantické meno. „Ale my by sme jej mohli byť na niečo,“ povedal zrazu Matej neočakávane. Anna sa prebudila do krásy, ktorú predtým nikdy nevidela. „Až sem počujem, ako sa potôčik smeje. Všimli ste si niekedy, koľko bujnej veselosti skrývajú v sebe potoky? Neprestajne sa smejú. Počula som ich dokonca aj v zime spod ľadu. Taká som šťastná, že blízko Zeleného domu tečie potok. Azda si myslíte, že mi na tom nezáleží, keď si ma nemienite nechať, ale verte mi, záleží mi na tom.“ Marilla cítila, že Matej si toto čudné dievčatko chce nechať.

Annina minulosť a ryšavé vlasy - zdroj trápenia

Marilla ju po raňajkách poslala vonku, ale dievčatko ostalo ako primrznuté. Marilla si mrmlala popod nos: „Niečo podobné som v živote nevidela ani nepočula“, zostupujúc do pivnice po zemiaky. Rozhodla sa, že ide za pani Spencerovou spolu s Annou, aby zariadila, nech ju pošlú späť do Nového Škótska. Matej jej zachmúrene povedal: „Dnes ráno tu bol malý Jerry buote z Creeku.“ Anna snívala a neprestávala rozprávať, lebo to jej uľahčovalo zúfalý pocit beznádeje z toho, že sa musí vrátiť späť do sirotinca. „Môj život, to je vám celý cintorín pochovaných nádejí.“

Marilla chcela vedieť, kde sa Anna narodila a koľko má rokov. Anna sa zmierovala s holou skutočnosťou a s povzdychom hovorila, že má jedenásť rokov, že jej otec bol profesorom na bolingbrockom gymnáziu, kde učila aj jej mama, kým sa nevydala. Boli chudobní a jej mama umrela na horúčku, keď mala Anna tri mesiace. O štyri dni na to zomrel na tú istú horúčku aj jej otec. O Annu sa do ôsmeho roku starala suseda pani Thomasová, ktorej muž bol pijan a tiež bola chudobná. Pretože vedela opatrovať deti, vzala si ju k sebe pani Hammondová. Mala osem detí a jej muž mal pílu. Keď pán Hammond umrel, odišla do Spojených štátov a deti rozdelila medzi príbuzných. Annu znovu nikto nechcel. Tak sa dostala do sirotinca, až tam mala riadne vyučovanie.

Pani Spencerová sa rozhodla, že Annu dá pani Blewettovej, ktorá mala početnú rodinu a Anna by sa jej zišla ako pomocnica v domácnosti. Marilla však poznala pani Blewettovú ako drobnú ženu s prefíkanou tvárou. Jej bývalé pomocnice rozprávali príšerné príbehy o jej zlostnej povahe, o jej skúposti a o kŕdli jej bezočivých a neznášanlivých detí. A tak sa Marilla rozhodla, že toto citlivé, jemné dieťa žene ako pani Blewettová nenechá. „A varujem ťa, Mate, nemiešaj sa do mojej výchovnej metódy.“

Z dôvodov, o ktorých Marilla vedela najlepšie sama, prečo tak robí, oznámila Anne až na druhý deň popoludní, že zostane v Zelenom dome. Predpoludním zamestnávala dieťa rôznymi prácami a starostlivo ho pri vykonávaní pozorovala. Napoludnie bola presvedčená, že Anna je šikovná a poslušná, že rada pracuje a je veľmi učenlivá. Zdalo sa, že jej najvážnejšou slabosťou je rojčivosť.

Anna a jej vzťah k vlastným vlasom

Anna bola milé, veselé dievča s obrovskou fantáziou, veľmi hravá a múdra. Anna bola často nešťastná pre jej ryšavé vlasy. Kvôli nim si aj veľakrát poplakala, pretože sa jej zdalo, že je veľmi škaredé, pehaté dievčisko, ktoré je veľmi chudé. Niektorí ju tak považovali, ale iní ju vnímali ako hravé dievčatko, ktoré spoznáva okolitý svet.

Príkladom Anninej neistoty ohľadom jej vzhľadu je incident s pani Rachel Lyndovou. Keď Matej a Marilla už Annu prijali, ich susedka si neodpustila poznámku: „Je hrozne chutná a nepekná, Marilla. Nože poď sem, dieťa, nech si ťa obzriem. Duša moja, videl kedy svet toľko pieh? A vlasy červené ani mrkva? Nože poď sem, dieťa, nepočuješ?“ Tieto slová Annu tak hlboko urazili, že pani Lyndovej povedala, že je „hrubá, neslušná, bezcitná žena“ a že ona jej nikdy neodpustí to, čo povedala. Matej sa vtedy zastal Anny, keď Marille vyslovil jediné slová útechy: „Dobre, že Rachel Lyndovej konečne niekto povedal pravdu. Je to stará klebetnica, čo pchá nos všade, kde nemá.“ Marille odľahlo, keď sa Anna rozhodla odprosiť pani Rachel. Keď sa vracajú domov, Anna vsunie svoju rúčku do tvrdej dlane staršej ženy a blažene sa rozplýva nad Zeleným domom. „Ach, Marilla, taká som šťastná!“

Annina nespokojnosť so sebou bola neprehliadnuteľná. Pehy na nose určite neboli tou jedinou vecou, ktorá Anne prekážala na jej výzore. Strávila veľkú časť svojho detstva práve fantazírovaním o tom, ako by mohla vyzerať radšej. Svoje ryšavé vlasy chcela vymeniť za havranie čierne a túžila po nezvyčajných očiach fialovej farby. Stále sa sťažovala na to, aká je chudá a podľa vlastných slov škaredá. V predstavách dokonca zašla až tak ďaleko, že si primyslela aj nové meno, ktoré sa jej páčilo oveľa viac, ako jej vlastné.

Annine dobrodružstvá a priateľstvá

Marilla šila Anne nové šaty, ktoré však neboli pekné. Keď sa z nedeľnej školy vrátila, chcela Marilla vedieť, či sa slušne správala. Anna vyhlásila, že pán Bell čítal hrozne dlhú modlitbu, že pastor mal nudnú kázeň a že sa zdalo, že ani Pána Boha nezaujímala. Marilla si uvedomila, že by mala Annu prísne pokarhať, ale nevedela si s ňou poradiť, zdržiavala ju totiž skutočnosť, že niektoré názory, ktoré Anna vyjadrila, najmä o pastorovej kázni a o modlitbách pána Bella, jej už dávno ležali hlboko v srdci, ale nikdy ich nevyslovila. Marilla najprv vyhrešila Annu za živé kvety, z ktorých si uvila veniec a tak išla do nedeľnej školy a potom sa s ňou vybrala do Barryovcov, pretože si chcela od pani Barryovej požičať strih na sukňu. Tam sa Anna zoznámila s dievčatkom v rovnakom veku, Dianou Barryovou, ktoré sa stalo jej „nesmrteľnou“ priateľkou. Anna sa tešila na svoj prvý piknik v živote.

Anna sa vždy zaplietla do nejakej pletky. Tak tomu bolo aj pri stratení Marillinej obľúbenej ametystovej brošne. Marilla si myslela, že ju Anna vzala a žiada od nej priznanie. Pošle ju do jej izby a trápi sa pomaly väčšmi ako Anna samotná. Na svoje veľké zahanbenie brošňu nájde zachytenú na čiernom čipkovom šále a ide sa Anne ospravedlniť. Anna predsa len ide na piknik a vráti sa domov unavená, ale šťastná, neopísateľne blažená. Marilla hundre, že čím „mu ona viac tára a čudnejšie príbehy mu rozpráva, tým väčšmi ho to teší“.

Anna pozvala Dianu na čaj a chcela urobiť všetko poriadne, aby nič nevyviedla. Anna však Diane namiesto ríbezľového muštu omylom naliala víno. Diana sa pripila a pani Barryová im zakázala stretávať sa. Život však opäť všetko zvrhol. Dianina sestra Minnie May dostala záškrt. Lekára nablízku nebolo a tak sa Anna dala do práce. Anna u malej Minnie May hneď zistila, že má záškrt. Na rozdiel od Diany a mladej bucľatej opatrovateľky, ktoré bezhlavo pobiehali hore dolu, Anna pri toľkých deťoch pani Hammondovej, ktorej všetky deti prekonali záškrt, nadobudla cenné skúsenosti a ona hlavu nestratila.

Medzi ďalšie Annine nehody patrí dramatizácia básne Elaine. Anna prišla s nápadom, že zdramatizujú báseň Elaine, ktorú sa učili v škole ako povinné čítanie. Jej plán dievčatá s nadšením privítali. Anna hrala mŕtvu Elaine a plávala v člne dolu prúdom, keď sa jej začala do člna naberať voda. Ruby, Jane a Diana už naň čakali na druhom brehu a videli, ako im mizne priam pred očami.

Anna sa tiež nechtiac ocitla v nebezpečenstve. Keďže uplynul mesiac od príhody s masťou v torte, bol najvyšší čas, aby vyparátila niečo nové. Diana pozvala kamarátky z triedy na návštevu a hrali sa spolu v tú dobu veľmi populárnu hru: „Trúfala by si si?“ Josie vyzvala Annu, či si trúfa vyliezť na strechu a prejsť po jej hrebeni. To už nebola hra. „Kde?“ vzlykala Carrie Sloanová. Marilla videla Dianinho otca, ako nesie Annu v náručí a okolo nej ide kŕdeľ zdesených dievčat. V náhlom návale bolesti, ktorá jej prenikla srdcom, si uvedomila, čo pre ňu Anna znamená. Bola by pripustila, že má Annu rada, ba aj to, že ju má veľmi rada. Anna ostala ležať v posteli 6 týždňov so zlomenou nohou.

Vzťah s Gilbertom Blytheom a cesta k vzdelaniu

Anna išla s Dianou do školy. Ale hlavná udalosť sa odohrala až popoludní. Gilbert Blythe sa snažil upútať Anninu pozornosť, ale ona si ho nevšímala. Gilbert Blythe nebol zvyknutý na neúspech u dievčat, a tak ju chmatol za vrkoč, podržal si ho ďaleko od tela a prenikavo zašepkal: „Ryšavka! Ryšavka!“ Anna mu rozbila o hlavu tabuľku a hoci sa Gilbert priznal k tomu, že ju dráždil, učiteľ potrestal Annu za to, že nevie krotiť svoju zlosť a pomstychtivosť. Musela sa ísť postaviť na stupienok pred tabuľou a zostať tam celé popoludnie. Nad jej hlavu napísal: „Anna Shirleyová je veľmi zlostná.“ Ako keby toto poníženie nestačilo, Anna si musela ísť sadnúť ku Gilbertovi Blytheovi, pretože prišla zadychčaná na hodinu, a to ešte aj s vencom na hlave. Anna sa rozhodla, že už nikdy viac do školy nepríde. Marilla je zúfalá a vyberie sa pre radu ku Rachel.

„Táto chvíľa zapríčinila vyhlásenie Anny, že sa s ním už nikdy nebude rozprávať.“ Anna sa však rozhodla vrátiť sa do školy, lebo ju odlúčili od jej vernej kamarátky Diany. Anna sa učila geometriu a statočne odolávala novej knihe, ktorú by si rada prečítala, ale predsa nemohla dovoliť Gilbertovi Blythovi, aby ju predbehol. V škole chcela byť vždy najlepšia, aby dosiahla svoj vytúžený cieľ - stať sa učiteľkou, lebo ju bavilo učenie a mala veľmi rada deti.

Anna mala 13 rokov. „O dva roky budem veľká.“ Anna napísala slohovú prácu „Závistlivá sokyňa“ alebo „Ani smrť ich nerozlúčila“ a Marilla povedala, že sú to táraniny, ale Matej povedal, že je to skvelá práca. A Anna prišla na nápad, že by mohli s Dianou založiť vlastný klub poviedkárov. Čoskoro sa pridali aj iné dievčence. Písali pod pseudonymom a každý týždeň mali napísať jednu poviedku. Anna o tom rozprávala Marille: „Všetkým dievčatám to ide dosť dobre. Ruby Gillisová je dosť sentimentálna. Má vo svojich príbehoch priveľa lásky a ľúbostných scén… Jane sa zasa ľúbostným príbehom vyhýba… Janine poviedky sú rozumné. Diana zase vkladá do tých svojich priveľa vrážd. Vraví, že zväčša si nevie rady s postavami, ktoré na začiatku vymyslela a preto ich zabíja, aby sa ich zbavila.“

Anna bola nesmierne múdra. Vždy bola najlepšia vo svojom ročníku a podarilo sa jej získať aj prospechové štipendiá. Anna vyštudovala na vysokej škole v časoch, keď to bolo u ženy skôr výnimkou ako pravidlom, navyše bola prvá v celej dedine, ktorej sa to podarilo. Mnohí ju za to odsudzovali, ale ona si z toho nič nerobila. Neustále ju hnala túžba za vzdelaním a novými obzormi, ktoré sa črtali v jej budúcnosti.

Vlastnosti Anny Shirleyovej

Annina osobitosť a hravosť, no zároveň hlboká citlivosť, ju predurčovali na množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Tu je prehľad jej hlavných charakterových čŕt:

Megan Follows: Seriálová Anna a jej premena

Hlavná hrdinka zo seriálu Anna zo Zeleného domu (1985) si nechala ostrihať vlasy. Predstaviteľka ryšavej siroty, sympatická kanadská herečka Megan Follows, oslavuje 14. marca svoje 49. narodeniny. Starne do krásy, ale teraz sa jej podarila jedna úžasná vec. Stačilo zmeniť účes a je z nej iná žena!

Celý život si pestovala dlhú hustú hrivu, tentoraz však stavila na zmenu. Zvolila svetlejšiu farbu a nechala si vlasy skrátiť. A urobila dobre! Vzdušný účes s ofinkou jej ubral roky a rozžiaril tvár. Megan aktuálne hviezdi v sledovanom seriáli Vládkyňa (Reign), kde stvárnila francúzsku kráľovnú Katarínu Medicejskú. Úloha jej veľmi sadla a medzi mladými hercami sa cíti ako ryba vo vode.

V marci oslávila 53 rokov. Aktuálne sa venuje najmä režisérskej práci, v ktorej sa celkom našla. Ako herečka naposledy zažiarila v seriáli Vládkyňa (2013-2017). V Anne zo Zeleného domu bola herečka Megan veľmi prirodzená a rovnaká je aj v skutočnosti, zostalo jej to dodnes. Zverejnila aj zábery, na ktorých má rozpustené vlasy, na nose okuliare s okrúhlym rámom a vyzerá fantasticky!

Megan sa narodila do hereckej rodiny ako najmladšia zo 4 súrodencov. Jej otec Ted Follows sa venoval divadelnému herectvu a réžii, matka Dawn Greenhalgh bola tiež herečkou. Keď sa rodičia rozvádzali, Megan mala 11 rokov a jej mama si dodnes pamätá, ako ju vtedy chytila za ruku a povedala: „Je to okej, mami. Všetko bude v poriadku.“ Rovnaký scenár sa zopakoval o mnoho rokov neskôr, keď Megan utiekla z nefunkčného manželstva a vrátila sa domov k mame. „Bola to tá najťažšia vec, akou som si v živote musela prejsť,“ priznala seriálová Anna. „Ale keď to celé prasklo, mama ma vôbec neodsúdila. Vždy stála pri mne a všetko chápala.“

Megan má dcéru Lylu Anne (30) a syna Russella (26). Keď na sociálnej sieti zverejnila selfie s deťmi, fanúšikom hneď udrela do očí jedna vec. Syn Russell sa podľa nich veľmi podobá na seriálového Gilberta z Anny zo Zeleného domu, ktorého si zahral dnes už zosnulý herec Jonathan Crombie († 48)! „Vyzerá presne ako Gilbert,“ napísala jedna z užasnutých fanúšičiek. „Tvoj syn je celkom ako Gilbert, to je také zlaté!“ pridala sa ďalšia. „Och, Bože, vyzerá to tak, že Anna napokon naozaj mala deti s Gilbertom.“ Samozrejme, podoba je čisto náhodná. Megan svoje deti porodila bývalému manželovi Christopherovi Davidovi Porterovi, za ktorého sa vydala v roku 1991.

Lucy Maud Montgomery: Matka Anny zo Zeleného domu

V období, keď Lucy Maud Montgomery písala svoj prvý román, obdarila jeho hrdinku nezvyčajnou dávkou feminizmu, ktorá sa na začiatku 20. storočia ešte tak veľmi nenosila. Maud z nej chcela mať nezávislú ženu. Jej Anna šla odvážne za svojím snom. Rovnako ako Anna, ani Lucy Maud (svoje prvé meno nikdy nepoužívala a prízvukovala: „Volajte ma Maud!“) nemala šťastné detstvo.

Narodila sa 30. novembra 1874 v mestečku Clifton na kanadskom Ostrove princa Eduarda námornému kapitánovi Hughovi Johnovi Montgomerymu a milej, citlivej Clare Macneill. Maud mala len dva roky, keď stratila mamu a rovnako ako Anna, aj ona si ju často privolávala pred spaním a rozprávala sa s ňou. O malú Maud sa starali starí rodičia Macneillovci, ktorí boli síce dobre situovaní, ale mali už svoj vek a na výchovu detí prísne pravidlá. Prejavy citov boli v rodine zakázané a dievčatko darmo túžilo po pohladení. Babička Lucy sa neskôr objavila v postave Marilly - strohej, no spravodlivej ženy, ktorá Annu držala nakrátko, ale keď bolo treba, vždy sa jej zastala.

Svoju vnučku mala rada a neváhala sa postaviť aj proti vôli manžela, ktorý bol presvedčený, že dievčatá sú na svete preto, aby sa vydali a starali sa o rodinu a domácnosť. Nezakazovala jej študovať a vždy našla peniaze na zaplatenie školného. Maud a jej detstvo u starých rodičov, to bola Anna zo Zeleného domu. Pred svetom sa javila ako temperamentné dievča, ktoré nemôže nič ohroziť, ale vo vnútri sa zamkla do vlastného sveta, kde žila s vymyslenými kamarátmi. Len čo sa naučila písať, zverovala svoje tajomstvá denníku a vydržala s tým do konca života.

Maud vyrastala v starorodičovskom dome v Cavendishi, v románe premenovanom na Avonlea. Táto malá prímorská dedinka, kde každý každého poznal a každý o každom všetko vedel, bola pre ňu najkrajším miestom na svete a opisy vlnami sčereného mora, kamenných útesov a piesočných pláží so slobodne si poletujúcimi čajkami sa dostali aj na stránky jej románu. Maud robili spoločnosť od malička mačky, ktoré zbožňovala a po celý život ich mala v domácnosti niekoľko.

Učenie ju bavilo a vďaka bystrej hlave sa stala jednou z najlepších žiačok. Našla si konečne aj reálnu kamarátku. Molly bola milé, skromné dievča, s ktorou sa jej temperamentná a energická povaha dobre dopĺňala. Stali sa z nich dôverné kamarátky a toto priateľstvo dalo základ nerozlučnému vzťahu medzi Annou a Dianou. Maud mala dar rozpoznať aj v obyčajných veciach niečo nezvyčajné, vymýšľala stále nejaké dobrodružstvá a deti v škole ju za to uznávali.

Na rozdiel od románovej hrdinky bola až bábikovsky pekná. Blond vlasy jej postupne stmavli do odtieňa jesenného lístia, pestovala si ich a ako dorastala, siahali jej až pod kolená. Nosila ich vyčesané a zopnuté pod pestro zdobenými klobúkmi, na ktoré mala slabosť. Bola drobná, štíhla a na svet pozerala veľkými očami, ktoré menili farbu od šedej po modrú. Milovala knihy. Skromný repertoár knižnice starých rodičov prečítala niekoľkokrát a pasáže z Klubu Pickwickovcov či Roba Roya poznala naspamäť. Ešte nevedela poriadne písať, ale denníku sa už zverila, že keď bude veľká, stane sa spisovateľkou.

Prvé texty vznikali po večeroch pri sviečke a schovávala ich pod pohovku v salóne. Toto miesto jej prišlo vhodné pre skrýšu vzácnych prvotín: bol tam romantický krb, kde horel oheň a koberec bol „posiaty rozkvitnutými ružami a lístkami sviežeho papradia“. Maud mala so svojimi prvými literárnymi pokusmi šťastie - v škole našla porozumenie u učiteľky, ktorá ju podporovala. Od malička potrebovala cítiť lásku. U starých rodičov sa veľa citu nedočkala, tak ho vyhľadávala, kde mohla.

Priebeh svojej prvej lásky si Maud denne zapisovala do denníka a verne ho opísala aj vo vzťahu Anny a Gilberta. Nathan, najšikovnejší žiak v škole, bol Gilbert. Najskôr nepriateľ, potom blízka duša a nakoniec osudová láska. Dobové fotografie zobrazujú Nata ako fešáka s vlnitými blond vlasmi a výraznou bradou. Dievčatá sa pred ním pýrili, ale on mal oči len pre Maud. No pyšná Maud čakala na svojho princa. Denníku sa zverila, že Nat ju nepriťahoval a ich vzťah, keby nabral obrátky, by znamenal pohromu.

V roku 1904 Maud náhodou narazila na starú poznámku, ktorú si dávno zapísala do denníka a spomenula si na fotku siroty s kvetmi vo vlasoch, ktorú si vystrihla z časopisu a zavesila nad posteľ: „Starší pár požiadal sirotinec o chlapca. Omylom im poslali dievča.“ A táto informácia jej stačila, aby začala písať o Anne, dievčatku s vlasmi v tónoch „jesenného západu slnka“. Dej umiestnila do imaginárneho mestečka Avonlea a do svojej literárnej postavy vložila samú seba. Román o dokonale nedokonalom dievčati - impulzívnom a pyšnom, ktoré sa neustále dostáva do problémov a ktoré je raz nadšené, inokedy skleslé, raz sa zachová múdro, potom zasa hlúpo, raz odvážne a inokedy zbabelo, dopísala v roku 1905. A do denníka si poznačila: „Knihy o dobrých deťoch sa nepíšu. Boli by nudné a nikto by ich nečítal.“ Annu zo Zeleného domu písala v čase, keď sa zoznámila a viedla dlhé rozhovory s Ewanom, no srdce mala ešte plné lásky k Hermanovi. V príbehoch o Anne sa vypísala zo svojej samoty, z nedostatku lásky a z potreby ulietať na krídlach fantázie.

Pomalšie to už išlo s románom. Annu zo Zeleného domu sprvoti odmietalo jedno vydavateľstvo za druhým. Sklamaná odložila rukopis do krabice s klobúkmi a o rok, keď upratovala, ho vybrala a povedala si, že to znova skúsi. Poslala knihu vydavateľstvu L. C. Page do Bostonu, a to sa ju rozhodlo vydať. V júni 1908 držala svoj prvý román v ruke. Kniha mala slušivú obálku a elegantnú väzbu. Maud ju venovala svojim rodičom a do denníka si napísala, že to síce nie je žiadna skvelá kniha, ale je „moja, moja, moja“. Román zaznamenal okamžitý úspech a predával sa lepšie, ako by si to predstavila aj v najsmelších snoch. Aj recenzenti sa predbiehali v pochvalných kritikách.

Večné dedičstvo Anny zo Zeleného domu

Kniha Anna zo Zeleného domu vyšla po prvýkrát v roku 1908. A predsa príbeh siroty s ryšavými vlasmi a rozlietanou fantáziou dáva stále o sebe vedieť. Naposledy v netflixovskom seriáli Anne with an E. RTVS vám, samozrejme, aj počas týchto sviatkov prinesie klasické príbehy o Anne zo Zeleného domu, a to hneď v novšom seriálovom šate z roku 2017. Anna, Diana či Gilbert prídu rovno do vašej obývačky prostredníctvom televíznej Jednotky už na Štedrý deň o 13:00 a budú vás sprevádzať celým sviatočným obdobím. V novom roku sa už 4. januára môžete tešiť aj na premiérovú tretiu sériu.

tags: #anna #zo #zeleneho #domu #hair