Muži s kaderami okolo tváre, malá čiapočka na temene alebo deväťramenné svietniky. To sú typické symboly späté so židovskou vierou. Zatiaľ čo mužské pokrývky hlavy, ako je známa jarmulka, majú svoje pevné miesto v náboženskej praxi, tradície spojené so zakrývaním vlasov u žien, najmä ortodoxných, sú komplexné a vyvíjajúce sa.
Rituálna očista a strihanie vlasov
Rituálne kúpele hrali dôležitú úlohu v judaizme už od dávnych čias. Bazénik ku kúpeľu nazývajú Židia mikve. Pôvodne boli rituálne kúpele určené podľa Starého Zákona pre mužov aj ženy. Teprve neskôr sa stali záväzným rituálom len pre židovské ženy, predovšetkým ako očista po menštruácii, po pôrode a pred svadbou.
Pravidlá rituálnej kúpeľa sú prísne. V lázni musela byť len "živá" voda, teda taká, ktorá sama priteká a nesmela byť do lázne čerpaná alebo nosená vo vedrách, ani sa nesmela ohrievať. V ľadovej vode sa ženy očisťovaly aj v zime. Pred vstupom do mikve žena odložila veškeré oblečenie a do vody zostúpila nahá. Musela sa celá ponoriť trikrát aj s hlavou a vlasmi. Táto požiadavka na úplné ponorenie vlasov je kľúčová. Preto si ortodoxné Židovky začali vlasy strihať nakrátko, aby tento náboženský príkaz snáď splnili. Na verejnosti potom nosili parochne.
Cudnosť (Cniut) a erotická symbolika vlasov
Nosenie parochne alebo strihanie vlasov po svadbe nie je priamo podložené Tórou. Skôr ide o potlačenie erotickej symboliky vlasov, tak ako sú tieto vo všeobecnosti vnímané v každej kultúre. Zbožná žena nesmie na muža pôsobiť eroticky, preto boli zavedené aj iné opatrenia ošetrujúce tento zámer.
Medzi pravidlá cniut, teda cudnosti, patrí, že treba mať na verejnosti zakryté kľúčne kosti, plecia i kolená a vydaté ženy si musia zakrývať aj vlasy. Netreba sa teda zahaľovať od hlavy až po päty, stačí od krku po kolená. Hoci sú pravidlá cudnosti prísne, Lea Šeklarová z osady Ofra severne od Ramalláhu spája židovskú spiritualitu a záujem o obliekanie vo svojich každodenných stretnutiach pre ženy v jednej z jeruzalemských kaviarní. „Otázka obliekania je príliš často vnímaná vo forme zákazov.“ „V mojom butiku hovoríme o šatách ako o prostriedku, ako objaviť seba sama."
Niektorí rabíni presadzujú extrémne výklady týchto pravidiel. Nedávno jeden z najprísnejších rabínov hnutia SLOM Aviner zverejnil nové pravidlá, podľa ktorých je ženám najmä zakázané nosiť červenú a živé farby a priesvitné látky, vrátane pančuchových nohavíc. Avšak tento extrémny výklad židovského zákona vyvolal mnohé negatívne reakcie aj v samom nacionálne židovskom hnutí. Tóra ženy nenúti, aby vyzerali smutne. Nemajú upútavať muža, to je všetko. Halacha neposkytuje jedinú a definitívnu interpretáciu.
Vlasy ako koruna krásy a evolúcia parochní
„Ľudia vždy hovoria, že čím sú dlhšie, tým viac vyzerám ako štetka,“ hovorí Adina Sash, tridsaťročná blogerka z brooklynskej časti Flatbush. Reč, pravdaže, nie je o šatách, ale o vlasoch. Lepšie povedané, o parochniach. Adina a ďalšie ortodoxné vydaté ženy by si mali podľa židovských zákonov na verejnosti zahaľovať vlasy, aby nepriťahovali pohľady mužov, ktorí nie sú ich manželia. Tradične preto ženy nosili okolo hlavy šatky.
V päťdesiatych rokoch sa však na trh dostali cenovo prijateľné parochne zo syntetických materiálov. Tieto takzvané šeitle boli tmavé a ich dĺžka siahala po uši, prípadne po plecia. Rozhodne nevyzerali ako prirodzené vlasy a ani tak vyzerať nemali. Už na prvý pohľad bolo jasné, že ide o parochňu. Aj tá najkrajšia a najsviežejšia nevesta po nasadení šeitly vyzerala ako stará rároha. Šeitle sú skrátka náboženskou pokrývkou hlavy, niečo ako ženskou obdobou jarmulky. Jednoznačne signalizovali, že ich nositeľka je vydatá a nábožne založená židovka.
A presne to bol problém, ktorý viedol Zeldu Volkovú k tomu, aby si založila vlastný biznis s parochňami. S takými, ktoré sú dlhé, luxusné a vyrobené zo stopercentných ľudských vlasov. Podobný módny kúsok môže jej majiteľku vyjsť až na päťtisíc dolárov. Po svadbe vošla Zelda do obchodu s parochňami ako dlhovlasá blondína a vyšla z neho ako krátkovlasá tmavovláska s ofinou. „Nevyzerala som ako ja, necítila som sa ako ja. Mala som pocit, že som za pár minút zostarla o niekoľko desaťročí. Túžila som po parochni, v ktorej by som sa cítila sama sebou,“ spomína Zelda a rozhodla sa vyrobiť vlastnú parochňu. Aby zistila, že podobné pocity o odpudivosti šeitlí mali aj iné ženy.
Kontroverzie a podnikanie s parochňami
Za štyri roky sa z výroby parochní doma na jedálenskom stole stal obchod s poltuctom kaderníčok, ktoré vám vybranú parochňu nafarbia, ostrihajú a upravia presne podľa vášho želania. No čím viac ortodoxných žien začalo vymieňať beztvaré a umelé parochne za tieto majstrovské kúsky, tým viac proti nim protestujú rabíni. Parochne, aké predáva Zelda, sú podľa niektorých ľudí až príliš sexi. A čím má na sebe dlhšiu parochňu, tým viac nepríjemných komentárov dostáva. Istý rabín ju dokonca vyzval, aby šla ostatným ženám príkladom a s prísľubom večnej spásy si parochňu ostrihala nakrátko. Blogerka to odmietla. „Nemyslím si, že dĺžka vlasov má čokoľvek spoločné so spiritualitou,“ bráni sa štýlová influencerka.
Holy Pascha, April 12th, 2026
No niektoré ženy z tejto brandže nátlaku okolia podľahli. Vizážistka Gitty Berger, ktorá má na osobnom Instagrame 33,5-tisíc nasledovníkov a ďalších desaťtisíc na profesionálnom účte, má doma celkom slušnú zbierku parochní rozličných štýlov, farieb i dĺžok. Tie s najdlhšími vlasmi si však odkladá na výlety mimo mesta. „Ak by vás uvideli v miestnej reštaurácii, zaručene by vás ohovorili po celom meste. Klebetnice neváhajú zatelefonovať vašej synagóge, vášmu zamestnávateľovi a dokonca vášmu manželovi a upozorniť, že vaša parochňa je obscénne dlhá a robíte im tak zlé meno.“ Pre väčšinu moderných žien je to nepredstaviteľné. Fakt však je, že taká dievčenská židovská privátna škola Bnos Menachem má v pravidlách obliekania svojich študentiek dodatok, že ak ich zo školy poobede vyzdvihnú matky, nesmú mať šeitle dlhšie ako po lopatky.
Kóšer parochne a ich výroba
Už dlhé stáročia plnia prísne veriace Židovky s pomocou parochní, šatiek a klobúkov prikázanie chodiť od svadby so zakrytou hlavou. „Tretina žien dnes volí parochne," hovorí Vittorio Sasson, ktorý 15 rokov vlastní veľký obchod s parochňami. Akú parochňu si žena vyberie, záleží na tom, ktorý smer judaizmu vyznáva. Parochne nosia spravidla predovšetkým Židovky z aškenázskej komunity, ktorej členovia pochádzajú z východnej a strednej Európy.
Jedno ale platí pre všetky parochne: musia byť kóšer. „To znamená, že vlasy nesmú pochádzať z Indie," vysvetľuje rabín Schlesinger, špecialista na parochne. Do roku 2004 pochádzali vlasy mnohých parochní z chrámov, v ktorých sa hinduisti nechávajú ostrihať dohola. „Zákony našej viery zakazujú mať prospech zo skutku, ktorý je určený inému bohu," hovorí rabín. Takže rabíni rozhodli, že parochne z indických vlasov nie sú v súlade so židovským náboženstvom.
Kvalita parochní záleží na mnohých faktoroch, hovorí Amir Zahavi, ktorý vedie parochňový salón svojej matky na predmestí Tel Avivu. „Sú vlasy umelé alebo pravé? Odkiaľ pochádzajú?" Obľúbené sú predovšetkým vlasy z východnej Európy, pretože sú jemné a svetlé. Takéto spracovanie hrá podľa neho svoju rolu. Keď má parochňa aj temenú časť, je drahá. Drahé sú aj dlhšie vlasy. K tomu sa musí pripočítať aj každomesačné čistenie v salóne. „Umyť parochňu je zložitejšie než normálne vlasy," hovorí Zahavi. Vo svojom salóne preto ponúka i údržbu.
„Pretože sú parochne súčasťou reprezentácie, odkladajú kvôli nim rodiny iné investície," hovorí obchodník Sasson. Patrí k veľkoobchodníkom, ktorí stále viac ovládajú trh. Parochne nechávajú väčšinou vyrábať v čínskych továrňach, parochniarov pracujúcich v malých dielňach ubúda. Salóny, ako je ten patriaci Zahaviho matke Rivke, sú výnimkou. „U nás prebieha kompletne celá výroba. Najprv sa vlasy triedia podľa dĺžky, farby a sily, potom sa jednotlivo upevňujú na sieťku, nakoniec nahrubo zostrihajú," popisuje Zahavi proces, ktorý trvá zhruba sto pracovných hodín. Kúpa parochne je dôležitý krok. „Teraz pred sviatkom pesach si možno kúpim novú," hovorí Patricia Davidovitchová. Parochňu nosí táto päťdesiatštyriročná žena už 30 rokov a ako mnohé ďalšie zákazníčky so sebou vezme aj svoju dcéru. „Často sem prichádzajú ženy a vyzerajú smutne," hovorí zakladateľka salónu. „V novej parochni však odchádzajú vzpriamenejšie a žiaria ako kráľovny."
Ortodoxná móda a influencerky
Ortodoxné židovky sú influencerky ako každé iné, no namiesto odborne naaranžovanej kávičky s croissantom predvádzajú kóšer jedlá, namiesto Vianoc zapaľujú chanukové sviečky a od piatka do soboty večera si dávajú oddych. Módnym blogerkám ako Adi Heyman, Eliana Ladenheim, Rachelle Yadeger či Rivkah Levy, ktorých štýl ovláda prísne náboženstvo, to však problém nerobí. „Slovo cudnosť je zvláštne. Ľudia si predstavujú nejakú naivnú vidiečanku alebo stredovekú pannu. Ale to vôbec nevystihuje, kto som,“ hovorí Adi.
„Ortodoxná móda nemusí znamenať, že som staromódna, spiatočnícka alebo ovládaná náboženstvom. Práve naopak. Trvalo mi, kým som sa v tomto štýle našla. Ale teraz si neviem predstaviť, že by som sa obliekala inak. Milujem vrstvenie, výrazné volány, maxidĺžky s dramatickým množstvom látky, rozličné pončá, kaftany a maxišaty. Keď som sa o takúto módu začala zaujímať, odrazu som inšpiráciu videla všade.“ Pri svojej ceste za módou, ktorá viac zahaľuje ako odhaľuje, sa niekedy uchyľuje ku kreatívnym riešeniam. Do overalov si dáva všívať rukávy, do lemu šiat zas extra látku či volány, ktoré jej zahalia kolená. Podľa jej názoru to však za to stojí. „Keď sa zakrývame, odhaľujeme viac zo svojej osobnosti,“ dodáva.
„Keď si ľudia uvedomia, že som ortodoxná židovka, sú naozaj prekvapení, hovorí Rachelle Yadegar, ktorá má na Instagrame takmer 30-tisíc fanúšikov. „Nemusím provokovať nahotou na to, aby som bola štýlová. Áno, môj štýl je určite obmedzenejší. Môžem si obliecť len určité strihy alebo štýly. Ale vlastne mi to dáva pri práci s každodennými trendmi väčšiu dávku kreativity, keď sa ich snažím zladiť so svojimi hodnotami.“ Ako však vysvetľuje matka piatich detí Nathalie Haiksová, je možné byť koketná a pritom zostať vernou židovskej móde. "Je síce nevyhnutné rešpektovať pravidlá, ale nemôžete žiť vo vzduchoprázdne."
Ani židovským influencerkám sa však nevyhnú škandály, aj keď trochu z iného súdka. Na oslavu sviatku purim zorganizovali prominentné brooklynské influencerky obrovskú žúrku, pri ktorej sa inšpirovali rozprávkami tisíc a jednej noci. „Zahaľte sa do exotických šálov, arabských kostýmov a zúčastnite sa na párty roka!“ písalo sa na pozvánke. Niekto sa však nezahalil, presnejšie to boli brušné tanečnice, ktoré mali byť zlatým klincom programu. Na sociálne médiá potom prenikli fotky, na ktorých sa muži a ženy drzo miešali v miestnosti bez mechizty, a to spôsobilo v konzervatívnej komunite taký škandál, až sa majitelia reštaurácie, v ktorej sa párty konala, od nej verejne dištancovali. Jedlo bolo kóšer, no párty už nie.