Pravidlá slovenského pravopisu (PSP) predstavujú jeden zo štyroch záväzných kodifikačných príručiek slovenského jazyka. Ich cieľom je zabezpečiť jednotnosť a správnosť v písomnej forme slovenčiny. Pochopenie vývoja a princípov, na ktorých sú tieto pravidlá založené, je kľúčové pre každého, kto chce ovládať slovenský jazyk.
Historický vývoj pravidiel slovenského pravopisu
Slovenský jazyk má dlhú históriu vývoja, ktorá siaha až k praslovančine. Prvé pokusy o kodifikáciu spisovného jazyka a jeho pravopisných pravidiel sa objavili už v 18. storočí. V roku 1787 Anton Bernolák navrhol prvý spisovný jazyk založený na západoslovenskom nárečí, avšak táto verzia sa v praxi neujala.
Zlom nastal v roku 1843, keď Ľudovít Štúr spolu s ďalšími štúrovcami vytvorili nový spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia. Toto obdobie bolo spojené so silnou snahou o národnú identitu. Štúr vo svojej práci Nárečja slovenskuo a Náuka reči slovenskej rozpracoval základy slovenskej gramatiky. Jazykovedec Martin Hattala na jeho prácu nadviazal v roku 1852 vydaním Krátkej mluvnice slovenskej, prvej vedeckej gramatiky nového spisovného jazyka.
V 20. storočí pokračoval vo vývoji Samo Czambel, ktorý sa zameral na praktické používanie jazyka. Oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu uzreli svetlo sveta v roku 1931. Vážny, V.: Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom, Štátne nakladateľstvo/Státní nakladatelství, Praha, 1931, 1. Banik A.A.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom, Matica slovenská, Turčiansky Svätý Martin, 1940, 1. („2“). Peciar, Š. a kol.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom 1. („3“) - 11. Kačala, J. a kol.: Pravidlá slovenského pravopisu 1. („14“) - 4.
PSP z roku 1931 rámcovo vychádzali zo staršieho variantu Czamblovej kodifikácie, no príklon k češtine, respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nej väčší, systematickejší. Pri kodifikácii sa spravidla dávala prednosť javom spoločným češtine a slovenčine (vedeť, mleť, bereš), niekedy sa kodifikovalo české znenie (mučedlník, tlumiť, ohrožený) alebo sa pripúšťalo slovenské i české znenie (napríklad prášok : prášek, lakeť: lokeť, rakyta : rokyta, sloboda : svoboda a podobne). V lexike sa okrem domácej slovnej zásoby niekedy presadzovali len české slová (mluviť, nabídka, proťajší, zedník) alebo české a slovenské slová popri sebe (typ kozel: cap).
O Pravidlách, o ich kodifikácii a cieľoch sa rozprúdila diskusia. Námietky vznikli aj v časti českej inteligencie. Na Slovensku väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy. Roku 1932 vznikol časopis Slovenská reč, ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. Program činnosti redakcie bol formulovaný ako starostlivosť o zachovanie osobitosti (svojskosti) spisovnej slovenčiny. Podľa neho v hláskosloví a tvarosloví sa treba držať matičného spisovného úzu, v syntaxi a frazeológii vzorom má byť ľudová reč a jazyk v dielach významných spisovateľov, slovník sa má budovať z domáceho fondu, slovám českého a germánskeho pôvodu sa podľa možností treba vyhýbať.
Pre jazykovú prax to znamenalo dodržiavať pravopis podľa martinského spisovného úzu (prášok, lakeť, rakyta, vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš atď.). V lexike sa mali používať slová zaužívané v slovenčine a zavádzať slová z nárečí alebo z diel dobrých spisovateľov. Na Slovensku centrálne úrady používali bohemizované PSP, ale diela Matice slovenskej tzv. matičný úzus. Ďalšie vydanie Pravidiel slov. pravopisu z roku 1931 pripravil H. Bartek podľa úzu Slovenskej reči (matičný úzus) ako jeho hlavný redaktor. V nových PSP z roku 1940 sa v zásade kodifikoval matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších puristických zásahov do spisovnej lexiky.
PSP z roku 1953 boli významné tým, že vykonali aj - pomerne výraznú - reformu pravopisného systému. Z hlavných bodov spomeňme: zrušenie -ly minulého času (tak ako dnes), zjednodušenie písania predložiek s / z (tak ako dnes), zmena písania predpony s-/z- (pozri nižšie), kodifikovanie dvojtvarov -ie-/-e- v genitíve plurál (napr. súken/súkien), kodifikovanie dvojtvarov napäl/napol a podobne. Tieto pravidlá vyšli v rokoch 1953-1971 vo viacerých veľkých vydaniach, lebo sa používali ako povinná školská pomôcka (v 70. a 80. rokoch ich nahradila Príručka slovenského pravopisu, v 90. rokoch sa do škôl opäť vrátili PSP). Po dlhej prestávke, počas ktorej verejnosť stále intenzívnejšie pociťovala absenciu oficiálnej pravopisnej príručky, vyšli v roku 1991 nové PSP. Zrušila sa výnimka z rytmického zákona v činnom príčastí (napr. ↑ OPATRENIE Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 19. decembra 2013 č. MK - 3707/2013-110/23267 o vyhlásení kodifikovanej podoby štátneho jazyka podľa zákona NR SR č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov [online]. Bratislava: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 19.12.2013, [cit. 2019-07-14]. Dostupné online. Archivované 2014-02-26 z originálu. 1 2 3 4 5 6 Pravidlá slovenského pravopisu. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 336 - 337. PSP na stránke Jazykovedného ústavu Ľ. Vysvetlite základné princípy pravopisu slovenského jazyka).
Základné princípy slovenského pravopisu
Správny pravopis slovenčiny je založený na niekoľkých kľúčových princípoch, ktoré zabezpečujú jeho konzistentnosť a zrozumiteľnosť.
Fonematický princíp
Tento princíp je založený na tom, že určitá fonéma (zvuková jednotka schopná rozlíšiť význam alebo tvar slova) sa píše jedným a tým istým písmenom. Napríklad dvojice písmen vo vnútri slabík - dz, dž, ch označujú iba jednu fonému (napr. chata). Avšak pri ich stretnutí na hraniciach slabík nejde o jednu fonému, ale o stretnutie dvoch foném a dvoch písmen (napr. viac-hlasný).
Morfematický princíp
Morfematický princíp je založený na tom, že sa zachováva pôvodná podoba morfémy (najmenšia časť slova, ktorá nesie význam) bez ohľadu na výslovnosť. V písme sa nerešpektuje znelostné spodobovanie. Zároveň sa dodržiava jednotné písanie spoluhlásky vo všetkých tvaroch slova a jeho odvodenínách, napr. ETYMOLOGICKÝ princíp slovenského pravopisu.
Etymologický princíp
Etymologický (historický) princíp sa týka písania slov domáceho aj cudzieho pôvodu. Ide o písanie podľa stavu v staršom jazyku alebo pri prevzatých slovách cudzieho pôvodu podľa stavu v cudzích jazykoch. Uplatňovanie a osvojenie si tohto princípu je zložité, pretože nevychádza zo súčasného jazyka. Tento princíp sa uplatňuje aj pri písaní slov cudzieho pôvodu, ktoré si v našom jazyku ponechali pôvodnú pravopisnú podobu. Pravopisne zdomácnené slová sa píšu v zhode s ustálenou slovenskou výslovnosťou, napr. džús.
Gramatický princíp
Gramatický princíp je založený na využití písmen na rozlišovanie tvarov, napr.
Časté javy v slovenskom pravopise
Slovenský jazyk má svoje špecifické javy, ktoré môžu spôsobiť problémy pri písaní. Medzi ne patria napríklad delenie hlások, spodobovanie spoluhlások a písanie čiarky.
Delenie hlások
Hláska je najmenšia zvuková jednotka reči. V slovenskom jazyku je väčšinou každá hláska označená osobitným jedným písmenom. Výnimkou sú hlásky ch, dz, dž, ktoré sú označené dvoma písmenami. Písmená i, í - y, ý označujú jednu hlásku.
V slovenskom jazyku delíme hlásky na:
- Samohlásky: krátke (a, ä, e, i, y, o, u), dlhé (á, é, í, ý, ó, ú)
- Dvojhlásky: ia, ie, iu, ô
- Spoluhlásky: rozdelené podľa pravopisu (tvrdé, mäkké, obojaké) a podľa znelosti (párové znelé, párové neznelé, znelé nepárové).
Spodobovanie
Niektoré spoluhlásky sa pri vyslovovaní inak píšu a inak vyslovujú. Hovoríme, že sa spodobujú. Spoluhlásky, ktoré sa vo výslovnosti prispôsobujú, tvoria dve skupiny: znelé a neznelé spoluhlásky. Vytvárajú medzi sebou páry - preto ich voláme párové spoluhlásky.
Spodobovanie nastáva:
- Na začiatku slova (napr. vták v/f).
- Vo vnútri slova (napr. babka b/p).
- Na konci slova (napr. jež ž/š).
Spodobovanie znelých spoluhlások na neznelé nastáva, keď je na konci slova znelá spoluhláska a nasleduje slovo začínajúce neznelou spoluhláskou, alebo keď je vo vnútri slova po znelej spoluhláske neznelá. Príklady: loď pláva (vyslovuje sa ako lot pláva), žabka (vyslovuje sa ako žapka).
Spodobovanie neznelých spoluhlások nastáva, keď slovo končí na neznelú spoluhlásku a nasledujúce začína znelou (napr. vlak mešká - vyslovuje sa ako vlag mešká), alebo keď je vo vnútri slova neznelá spoluhláska a za ňou nasleduje znelá spoluhláska (napr. vášmu - vyslovuje sa ako vážmu).
Písanie čiarky
Čiarka je dôležitým interpunkčným znamienkom, ktoré má svoje pravidlá písania. Písanie čiarky vo vetách závisí od určitých pravidiel:
- Oslovenia a pozdravy: Ahoj, ako sa máš?
- Hodnotiace častice: Ten projekt sme, bohužiaľ, nestihli dokončiť.
- Citoslovcia: Au, to zabolelo!
- Viacnásobný vetný člen: Janko, jeho brat, otec a strýko sa vybrali na výlet do Vysokých Tatier. Pred spojkami a, i, aj, ani, alebo sa čiarka nepíše, ak sa tieto spojky neopakujú.
- Prístavok: Paľo, náš spolubývajúci, každý deň cvičí.
- Vsuvka: Mne sa, poviem ti pravdu, vôbec nepáči.
- Spájanie jednoduchých viet v súvetiach: V podraďovacích súvetiach sa čiarka píše pred podraďovacími spojkami (napr. Dones mi to ukázať, keď budeš hotový!). V priraďovacích súvetiach sa čiarka píše pred niektorými priraďovacími spojkami (napr. Mal som obavy, ale nič sa nestalo.)
Čiarka sa píše pred spojeniami ako a tak, a preto, a predsa, a teda… Šimon je veľmi šikovný, a predsa sa občas pomýli. Pred a sa píše čiarka aj v prípadoch, keď spojka a sa dá nahradiť spojkou ale (ide o odporovacie súvetie, nie zlučovacie): Učil sa celé dni, a skúšku nespravil.
Pred spojkou či sa čiarka píše, keď spája vety v podraďovacom súvetí (napr. Nie som si istá, či to zvládnem.) Pred spojkou či sa nepíše čiarka, ak sa dá zameniť za spojku alebo v jednoduchej vete aj v súvetí (ide o priraďovacie súvetie vylučovacie): Chceš kávu či čaj?
Pred spojkou ako sa čiarka píše, ak spája vety v podraďovacom súvetí (napr. Spýtal sa ma, ako sa mám.) alebo v jednoduchej vete pred spojeniami ako aj, ako i, ako ani.
Veľké a malé písmená
Pravidlá pre písanie veľkých a malých písmen sú dôležitou súčasťou slovenského pravopisu.
- Veľké písmená píšeme v menách (aj v menách zvierat) a priezviskách, aj v pomenovaní rodiny či v prezývkach (napr. Ján, Petra, Novotný, Dunčo, Novákovci, Kuko). Píšeme ich aj v menách významných historických osobností (napr. panovníkov: Mojmír Prvý, Peter Veľký). S veľkým písmenom píšeme konkrétne rozprávkové postavy (ich mená), napr. Zlatovláska, Popoluška. Píšeme ich aj v menách bohov, božstiev z rôznych mytológií, biblických bytostí, aj všetky podoby pomenovanie Boha, Panny Márie, Ježiša Krista v kresťanskom ponímaní (napr. Pán Boh, Syn Boží, Matka Božia).
- Malé písmená píšeme pri všeobecných rozprávkových bytostiach aj pri prenesených obrazných pomenovaniach (napr. zlatovláska - dievča so svetlými vlasmi). Obrazné pomenovania ako meno (napr. indiánske mená) zložené z prídavného mena a podstatného mena sa neberú ako meno a priezvisko, veľké písmeno je len na začiatku (napr. Orlie pierko, Sediaci býk).