Slovenský ľudový kroj predstavuje bohaté dedičstvo, ktoré odráža históriu, kultúru a zručnosť generácií. V minulosti bol tradičným odevom slovenského ľudu žijúceho na dedinách. Jeho rozmanitosť, farebnosť a zložitosť zdobenia krojových súčastí sa líši naprieč celým Slovenskom, platilo pravidlo: „čo dedina, to iný kroj.“ Dnes spájame Slovenskú ľudovú tradíciu s modernou dobou, ponúkajúc značkový odev s ľudovou výšivkou, keramiku, drevené a kožené výrobky, ktorým dodáva jedinečnosť nielen samotný strih, ale aj nádherná výšivka navrhnutá v našej dielni.
Všeobecné charakteristiky a vývoj slovenského kroja
Súčasti krojov z obdobia 19. a 20. storočia u mužov i žien sú výsledkom zložitého vývoja. Podobu kroja ovplyvňovali okrem náboženskej či triednej príslušnosti, účelu (pracovný, sviatočný, obradný...) a rodinného stavu (slobodné, vydaté, vdovy) aj módne trendy a dobové snahy o vytvorenie "národného odevu". Nosenie krojov bolo úzko späté so spoločenskými udalosťami a príležitosťami, ako boli napríklad svadby, sviatky, náboženské obrady, kedy sa nosieval kroj sviatočný, a na bežné nosenie slúžil kroj pracovný. Koncom 19. storočia mal aj následkom drobenia väčších regiónov na menšie slovenský kroj viac než 60 variantov a podvariantov, ktoré sa líšili v ornamentike, kompozícii, technikách výšivky, farebnosti, použitých tkanivách, čipkách, šnurovaní atď. 19. storočie prinieslo niekoľko módnych vĺn - rokokom inšpirované krinolíny, široké korzety s turnýrou, neskôr ostré farebné kontrasty textílií, dôraz na detailné výšivky, volány a čipky a napokon na prelome storočí nastúpil dekoratívny secesný štýl.
Pre proces národného uvedomovania zohralo mimoriadne dôležitú úlohu usporiadanie samostatnej výstavy slovenských výšiviek v Turčianskom Sv. Martine v roku 1887, na vzniku ktorej sa podieľal aj fotograf Pavol Socháň. Dnes už len z rozprávania starých ľudí vieme, že pred päťdesiatimi rokmi bolo stále možné spozorovať staršie ženy oblečené v bohato vyšívaných krojoch, ako kráčajú v nedeľu ráno do kostola. Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) bolo od roku 1945 garantom starostlivosti o zachovanie a obnovu tradičného odevu na Slovensku. Potreba zabezpečenia a zachovania technických podkladov na ušitie tradičného odevu - strihy, vzory výzdoby, popisy súčiastok, zmeny v nosení jednotlivých súčiastok - vyplývala z viacerých faktorov, medzi najzásadnejšie patrili potreby rozvíjajúcich sa folklórnych súborov.
Základné súčasti tradičného odevu
K vývojovo najstarším súčastiam v mužskom odeve patrí plátenná košeľa a gate, súkenné nohavice a rozličné druhy trojštvrťových a dlhých kabátov, z kožušín kožúšky bez rukávov, trojštvrťové i dlhé kožuchy, peleríny a čiapky. V ženskom odeve sú to z plátna: spodnica, oplecko (rukávce), košeľa, zástera, sukňa, čepiec; vlnené zástery, súkenné trojštvrťové i dlhé kabáty a kabátiky, kožúšky bez rukávov, trojštvrťové a dlhé kožuchy. Osobitnú skupinu archaického odevu žien tvoria kusy plátna rozličnej šírky a dĺžky, obvykle dané šírkou plátna, ktoré sa prispôsobujú postave ovinutím, okrúcaním a zaväzovaním. Tým nadväzujú na prapôvodné typy všeľudového odevu. Kontinuitu archaickosti si udržal nielen doma vyrobený materiál, ale i to, že väčšinu týchto súčastí si zhotovovali sami nositelia. Novšie súčasti odevu prebraté v priebehu storočí z dobového odevu sa viažu na materiály kupované, dovážané i domáce, vyrábané manufaktúrne alebo továrensky (jemné súkno, kašmír, hodváb, brokát, kartún a pod.) a ich zložitejšie strihy už nesledujú textúru materiálov. Tieto súčasti sa najprv uplatnili vo sviatočnom odeve.
Regionálna rozmanitosť slovenských krojov
Na Slovensku existuje mnoho regionálnych variácií krojov, z ktorých každá má svoje špecifiká. Prevažná väčšina zmien v strihu sa týka počtu ľudí, či už v lokálnom alebo oblastnom meradle, a názvy niektorých základných súčastí a skladba odevu.
Šarišský ľudový kroj
Územie bývalej Šarišskej župy tvoria dnes najmä okresy Prešovský, Bardejovský, Svidnícky a na juhu časť Košického okresu. Na rozdiel od nárečia, v ľudovom odeve z prelomu 19. a 20. storočia nájdeme pomerne málo výrazných odlišností, ktoré by jednoznačne označovali pôvod obyvateľov. V tom čase bol odev celého Šariša takmer jednotný, pokiaľ ide o škálu súčastí mužského a ženského odevu. Na mužskom i ženskom odeve sa objavovala výšivka (na mužských a ženských košeliach alebo opleckách a šatkách), obyčajne technikou plochého stehu podľa predkreslenia alebo krížikmi. Na výzdobe odevu sa podstatnou mierou podieľali najmä v poslednom období vývoja mnohí vyučení i nevyučení remeselníci.
Ženský šarišský odev
- Oplecko: Vývojovo staršou súčasťou, ktorá pokrývala vrchnú časť tela, bolo oplecko (opľecko, opľečko), siahajúce niže pása. V polovici 20. storočia sa nosilo zriedkavo. Bolo z domáceho ľanového alebo konopného plátna a malo rovnaký strih ako novšia košeľa.
- Košeľa: Novšia, dlhá, po kolená siahajúca košeľa vystriedala oplecko. Bola z jemnejšieho plátna ako driek; na košeli sa najhrubšie plátno prišívalo od pása dolu. Mala pod hrdlom rázporok, zaväzoval sa tkanicami. Rukávy boli starších košeliach i opleckách dlhé, neskôr sa skracovali. Boli nabrané na nite, zriasené a okolo hrdla všité do golierika, pri zápästí do manžety.
- Spodné sukne (spodňarka): Tieto sa na pracovný deň používali i ako vrchné sukne.
- Vrchné sukne (kidľa): Sviatočná vrchná sukňa kidľa bola vždy z drahších materiálov a mala prišitý živôtik (vist). Koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli z farbiarčiny (jednofarebné tmavomodré alebo s drobnou vzorkou tzv. spišské kidľe), nadrobno poskladané, z 5-6 pôl. Nosili sa aj sukne zo súkna s veľkým skladaním, ktoré odstávalo (preto i názov stojaca kidľa). Obidve sukne - farbiarska i súkenná boli odspodu podšité širším červeným lemom (kartún) a ozdobne preštepené. Siahali skoro po členky, no postupne sa začali skracovať a priberať spodné sukne.
- Živôtik (vist/ľajbľik): K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás; tým že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam a nebol prišitý k sukni. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Vyzdoboval sa rozličnými nášivkami (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním.
- Zástery: Boli dvojaké - jednopólové a dvojpólové, obe tmavých farieb, vzorkované i jednofarebné. Nosili sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni. Pracovná zástera bola jednopólová, tiež z farbiarčiny. Okrášľovali sa rozličnými bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi.
- Polka a družbovsky ručník: Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku (asi 70 x 300 cm), ktorá (ozdobne pretkávaná) bola súčasťou odevu nevesty. K obradovému odevu patril i družbovsky ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35 x 200 cm).
- Zimný odev: V prvej polovici 20. storočia už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom. Koncom 19. storočia sa nosili do pása priliehavé kabátiky (huňka). Súčasťou sviatočného zimného odevu bola i kabanica, šitá z čierneho zamatu s vytláčanými kvetmi, zdobená čiernou zamatkou. Nosila sa na pochôdzky, na trh, vo všedné dni, menej na sviatky.
- Pokrývky hlavy: Dievky mali vlasy nahladko učesané dozadu a vzadu zapletený vrkoč. Mladucha nosila na sobáš partu, ktorá sa skladala z čelenky pošitej zlatými stuhami alebo korálkami. Dienko party tvorili dve prekrížené tkanice, na vrchole s upevnenou korunkou pologuľatého tvaru, zhotovené zo strieborných drôtikov s flitrami a perličkami. Vydaté ženy si česali vlasy na drut, hladko bez pútca, dozadu. Na účes sa najprv nasadilo dienko, potom sa nadeň priviazala prednička (čolko), ozdobný pás s prišitými trblietkami. Naň sa položila biela háčkovaná, zúbkami lemovaná čipka, silno naškrobená a previazala sa širokou čiernou stuhou. Čepiec, ktorý sa v súčasnosti zhotovuje z kupovaných látok (satén, brokát a pod.), mal dienko (kolko) a čelenku, ktorá vytvárala stredný cíp nad čelom a dva bočné zakrývali uši. Na dienku na temene hlavy sú uviazané stuhy, ktoré visia po bokoch čepca.
Mužský šarišský odev
- Košeľa: Bola z tenkého ľanového alebo konopného plátna. Najstaršie košele z 19. storočia sa nosili zastrčené do súkenných nohavíc. Košele zo začiatku 20. storočia mali predný i zadný stan (so švom na pleci) a rukávy z jednej poly plátna s podšitím na pleciach. Golier a rukávy boli stiahnuté do manžiet - oboje zdobila červená činovať alebo výšivka.
- Gate a nohavice: Plátenné gate (gače) boli jednopólové a používali sa iba ako spodný odev. Koncom 19. storočia boli bez ozdôb. V tom istom čase sa nosili ako sviatočný odev biele plátenné nohavice (nohavki) z keprového plátna (dreľich) alebo čierne nohavice z kupovaného súkna. Sviatočné nohavice šnurovali čiernymi (súkenné i modrými) šnúrami a doplnili hodvábnymi šnúrkami alebo súkenkom červenej, modrej, zelenej, žltej farby.
- Vesta (ľajblik): Bola ušitá z čierneho súkna, siahala do pása. Bola zdobená ručnými stehmi a strojom vyšitými kvietkami žltej a červenej farby, strapčekmi z vlny a viacerými radmi okrúhlych gombičiek. Nosila sa predovšetkým k sviatočnému odevu a v zime.
- Vrchný odev: Najpoužívanejším vrchným odevom bol biely súkenný kabát huňa, siahajúci pod pás. Materiálom bolo dobre vyvalchované domáce alebo továrenské súkno. Mal vrecká, okraje lemované jemným zeleným súknom. Zapínal sa na mosadzné gombičky. Dlhý biely súkenný kabát, čo siahal do pol lýtok, sa volal čuha, mal veľký štvorcový preložený golier. Nosil sa ojedinele, prehodený cez plecia. Sivastá guba, ušitá z vlnenej látky, do ktorej sa pri tkaní zasúvali pramienky nespradenej vlny, a tým nadobudla vzhľad kožušiny. Mala červené lemovanie a nosila sa prehodená cez plecia, zašité rukávy slúžili ako vrecká.
- Pokrývky hlavy: Muži nosili klobúky - staršie boli okrúhle s vyhnutou strieškou, prestali sa nosiť po prvej svetovej vojne. Klobúk sa nosil tak, aby dienko bolo vysoké a strieška dolu šikmo spustená. V zime nosili čierne baranice. Klobúk alebo baranicu nesnímali z hlavy pri návštevách v miestnosti, ani na svadbách, či pri jedle.
Detviansky ľudový kroj
Detviansky ľudový kroj patrí medzi najznámejšie a najbohatšie. Legendárna časť mužského kroja zakrýva hruď, brucho je holé, má široké rukávy.
Ženský detviansky kroj
- Spodňa: Je to spodná časť kroja, ktorá je tkaná z červenej nite s bielymi vzormi. Spodne mohli obsahovať aj kvetinové vzory, ktoré sa ale v smútku menili na čiernu farbu.
- Zásterka: Zásterky sú v dnešnej dobe vyšívané vzormi do širokých venčekov ako na sukniach. Bola husto nazberkaná do obalku a na páse sa uväzovala tkanicou.
- Oplecko: Bývalo zdobené paličkovou čipkou s veľkým množstvom ornamentov, súčasne sa oplecká šijú farebne prevažne oranžovými alebo žltými odtieňmi. Staršie oplecká boli celoplošne vyšívané ľanovou nebielenou niťou na ľanovom plátne. Na výzdobu tiež používali paličkovú čipku, ktorú aplikovali vodorovne alebo zvisle, okolo nej bola bohatá výšivka.
- Sukne: Sú zamatové alebo zo zmesových materiálov, výšivka narozdiel od minulých rokov je bohatšia a hrubšia. Zmenila sa aj farebnosť - vence kvetov obsahujú všemožné farby. Pôvodne boli na páse husto naskladané do širokého obalku, zospodu podšité inou farebnou látkou - bľach. Výšivka bola veľmi skromná - len úzky venček asi 15-20 cm od spodku sukne alebo vôbec žiadna.
- Čepiec: Je vyšívaný alebo háčkovaný na tyle a pripevnený na hlave kotúčkou z vlasov. Na zadnej časti bola upevnená šnúrka do mašle a visela dole k pásu. Neskôr sa začali vyšívané a háčkované kápky dopĺňať rôznymi korálkami - striedali sa osve, limbačky, pučienky. Staršie ženy si viazali na kápku šatku. Na sviatok do kostola sa nosili šaty glotové, zospodu vyšívané a dookola obšité čipkou - často sa používala paličková čipka.
- Brusliak: Je vlastne ľajblík, ktorý zakrýva prsia a malú časť pod pazuchami. Pôvodné boli šité z mnohých malých kúskov. Boli ozdobené výšivkou a neskôr sa prišívali rôzne flitre a korálky.
- Krodeľ: Je to veľká trojrohá šatka, ktorá sa uväzovala popod pazuchy smerom dozadu. Základ tvorilo domáce plátno - po obvode obšité úzkou krajkou - andzesom. Pôvodne bol andzes háčkovaný alebo vyšívaný. Na ňom bola prišitá široká krajka - štikeraj, ktorý bol bohato nazberkaný.
Mužský detviansky kroj
- Košeľa: S nespočetným množstvom ornamentov, vyšívaniu ktorých venovali Detvianky najväčšiu pozornosť. Na hrudi a v priečnych pásoch na rukávoch. Pôvodná výšivka bola zhotovená “pravou” ihlou - hrachovinka a okolo nej polhviezdy.
- Gety: Sú široké, siahajúce pod kolená, v páse stiahnuté tkanicou. Spodná časť nohavíc je podšitá dvojmo a ukončená strapcami.
- Kabanica: Je šitá z čierneho súkna na spôsob krátkeho kabáta. Predné časti kabanice boli v hornej časti pri krku spojené remeňom. Lemovanie okolo krajov a v rohu predného dielu je zdobené červeným súknom. Dozdobená je stočenou červeno-zelenou vlnou. Na opasku bolo ukryté vrecko na peniaze.
- Klobúk: Vysoký asi 3-4cm s malou strieškou, ozdobený ručne robenou retiazkou.
- Barančí kožuch: Je skutočným skvostom remeselnej zručnosti detvianskych mužov. Zhotovuje sa z čiernej a na červeno zafarbenej barančiny. Celý je ozdobený ornamentmi z rôznofarebných koží. Prizdobuje sa tiež rôznymi kovovými nitmi.
Ďalšie regionálne kroje
Spišský ľudový kroj
V tomto regióne sa v bežné dni nosili jednoduché odevy. Zahŕňa košele s volánmi na rukávoch, modrotlačovú sukňu a živôtik z kanafasu. Súčasťou bola tiež zástera. Počas sviatočných dní ženy rady nosievali podobný odev, dopĺňala ho len kašmírová šatka. Muži obľubovali jednoduché strihy pláteného druhu. V sviatočné dni nosili čižmy s vykrojenou sárou.
Zemplínsky ľudový kroj
V bežný deň pozostával u Zemplínčaniek kroj z konopného rubáša, rukávcov, spodnej a vrchnej sukne. Na nej bola glotová zástera. V sviatočné dni si ponechali konopný rubáš a pridali živôtik. Muži nosili v bežné dni košeľu z konopného plátna a v sviatočné dni košeľu s výšivkou a dekoratívne k tomu klobúk s pierkom. Nesmeli chýbať čižmy so sárami.
Liptovský ľudový kroj
Muži aj ženy z okolia Ružomberka sa v bežné dni obliekali do jednoduchých plátenných krojov, ktoré sa kombinovali s modrotlačou. Ženy mali na sukni zásteru a mužom odev z hrubého plátna zdobili rozparky. Vo sviatočné dni sa odevy nelíšili priveľmi od tých, ktoré sa nosili vo všedné dni. Pribudli čižmy a zdobené čepce.
Trenčiansky ľudový kroj
Trenčianske kroje boli šité modrotlačou z plátna a s jemnými vzormi. V bežné dni pozostávali zo sukne, rubáša, rukávcov a živôtika. Zástera bola tak isto súčasťou kroja, ktorá bola zakasávaná aby nezavadzala. Muži nosili typické krpce a oblečené mali plátenné nohavice aj košeľu. Sviatočné dni trávili v podobných krojoch, ženám pribudol čepiec a mužom klobúk a papuče zo súkna.
Myjavský ľudový kroj
Myjavský kroj patrí k jedným z najznámejších západoslovenským krojom a svojím dizajnom ukazuje, že ide o kroj z bohatej a úrodnej oblasti. Charakteristickou ozdobou u mladých slobodných dievčat je viazanie vrkoča so stuhou a zdobený čepiec. Mužské košele sú biele vyšívané, nohavice a vesta sú zo súkna s modrotlačou. Na hlave nosia čierne klobúky. Výšivky pozostávajú častokrát zo zlatej či striebornej nite zdobené perlami či hodvábom.
Ždiarsky ľudový kroj
Ždiarsky ľudový kroj patrí k jedným z najpestrejších krojov. Sú pestrofarebné a zdobené. Pozostávajú u žien zo sukne, ktorá má väčšinou náročné plisovanie a siaha až po kolená, z oplecka, ktoré lemuje ručná čipka. Spomínanou ozdobou u žien sú masívne náhrdelníky zo strieborného fúkaného skla. Pre Ždiar je charakteristická obuv kožené krpce, narozdiel od ostatných východoslovenských krojov, ktoré využívajú najmä kožené čižmy.
Terchovský ľudový kroj
Odev tradičnej Terchovčanky pozostáva z rubáša, rukávcov, spodnej a vrchnej sukne, živôtika a zo širokej zástery. Podobne ako v detvianskom kroji, aj v terchovskom sa vyskytuje trojrohá šatka, ktorá bola uviazaná na pleciach krížom cez hruď. Počet vrstiev môžeme pripisovať buď k podnebiu alebo k majetkovým pomerom Terchovčanov. Chudobnejšia žena mohla nosiť aj dve sukne, z čoho jedna mohla byť obnosená, bohatšia žena si mohla v zimnom období dovoliť obliecť aj tri či štyri sukne, čím taktiež dala najavo svoj spoločenský status. Muž nosí košeľu z ľanového plátna, nohavice a lajblík zo súkna.
Tekovský ľudový kroj
Ženský tekovský ľudový kroj pozostával z rubáša, sukne, rukávcov a zástery. Rubáš pozostáva zo sukne, ktorá je z konopného plátna, vpredu hladká, vzadu riasená. Rukávce sa tak isto šili z konopného plátna vyšívané s čipkou. Zástery boli naskladané a široké, podobne ako sukne, aj zástery zdobili rôzne stuhy, živôtik bol vyrábaný z modrotlače. Mužský odev pozostával z košele, plátených gatí, alebo bielych alebo čiernych súkenných nohavíc a z vesty. Na gatiach nosili aj bielu plátennú zásteru.
Levický ľudový kroj
Ľudové kroje z okolia Levíc pozostávali zo sukne, rukávcov, zástery, čepca a čižiem. Sukne aj zástery boli bohato zdobené, moárovo lesklé a husto naskladané. Sukne pozostávali napríklad z flitrov, čipiek, stúh a perličiek. Pod vrchnými sukňami mohlo byť mnohokrát až desať spodníc, ktoré sa riasili pri bedrách. Rukávce mali široký volán s čipkou. Čepiec bol jedinečný a jediný svojho druhu len v okolí Levíc. Bol rohatý, jeho dienko tvoril pás tylu, čelenka bola čipkovaná a pokrytá flitrami a mnohými inými ozdobami. K čepcu patril aj fízier, ktorým si ženy upevňovali čepiec tak silno, že im vyťahovalo oči a obočie do zvláštneho výzoru.
Zázrivský ľudový kroj
Kroje z oravskej obce Zázrivá pozostávali z oplecka, spodníka, košele, sukne, zástery a živôtika. Oplecko bolo z ľanového plátna a s dlhými rukávmi zakončené volánmi. Naň sa dával ľanový spodník a naň spodná sukňa. Na sukňu sa pripínala väčšinou široká a skladaná zástera, živôtik bol z tmavého zamatu, bol na gombičky a na ňom sa nosila trojrohá šatka. V zime nosili ženy kožúšok z baraniny. Muži si obliekali košele z ľanového plátna, plátenné gate (len do poľa) alebo biele nohavice. Na košeli nosili tmavú vestu s gombičkami. V zime kožúštek z baraniny bez rukávov.
Goralský ľudový kroj
Goralské kroje patria medzi najvýraznejšie odevy a sú charakteristické pre obyvateľov Oravy, Zamaguria až po Červený kláštor. Ženský goralský kroj pozostával z bielej košele, ktorá bola farebne vyšívaná. Sukňa bola kašmírová a pod ňou sa mohli nachádzať aj štyri vyšívané spodničky. Mladé ženy preferovali svetlé a výrazné farby, u starších sa vyskytovali farby tmavé. Na nohách nosili krpce. Vlasy si zopínali do dvoch vrkočov, z ktorých vychádzala farebná stuha. Keďže Gorali žijú na severnej časti Slovenska, odevy sa prispôsobovali aj podnebiu. V chladnom období sa vždy hodil kožuštek.
Pravniansky ľudový kroj
Pravnianske kroje boli honosné, Pravnianky boli predsa meštianky, takže boli všeobecne uznávané. Kroje pozostávali zo sukne, spodnice, zástery, šatky, čepca a krátkeho kabátika, ktorý sa nosil v slávnostné dni. Zaujímavý bol čepiec - zlatohlav, ktorý sa považoval za pýchu ženy, ktorá ho mala na sebe. Bol vnútorne podšívaný a pevne vystužený, väčšinou z jemného zamatu s nášivkami. Kroj ako celok pôsobil veľmi vkusne, priam nadnesene, dekoratívne a veľkolepo. Muži si obliekali košele, ktoré nemali golier, na nej nosili tmavú vestu, neskôr na nej zvykli nosiť halenu, ktorá siahala po pás. Na nohaviciach nosili tmavé súkno. Vo sviatočné dni si odevy dozdobovali sponami, flitrami, retiazkami či šnúrami.
Tradície v obuvi slovenského ľudu
Najstaršia obuv podľa archeologických a archívnych prameňov účelne využívala a spracúvala domáci materiál - kožu, drevo, plátno a ovčiu vlnu v podobe pleteniny alebo súkna. Materiál, formy i použitie ľudovej obuvi pretrvávalo až do 19.- 20. storočia. Najstarší typ koženej ovinovacej obuvi (doložený z 9. - 10. storočia), ktorý sa zachoval v hospodársky zaostalých, najmä horských oblastiach až do začiatku 20. storočia, sú krpce. Krpce boli symbolom roľníckeho ľudu. Po prvej svetovej vojne sa všeobecne prestali nosiť, pretrvali však v odeve pastierov ako znak ich zamestnania. Z 10.- 11. storočia nám pramene opisujú vysokú celokoženú obuv, na lýtku neprestrihnutú, na ktorú nadväzuje pravdepodobne i neskorší typ celokoženej obuvi, čižmy (štíble, skirne, boty) s mäkkou lýtkovou časťou (sára) a s bočnými švami, používaný na dedinách v 18.-19. storočí. Volali ich „slovenské". Novší typ čižiem (19.- 20. storočia) mal tvrdú sáru so zadným švom, skásavali sa nad členkami. Pracovnou obuvou boli dreváky (drevená podošva, kožený zvršok).
Súbežne s koženou obuvou sa vyvinula i obuv plátenná a vlnená. Historický a archeologický materiál potvrdzuje jej existenciu už od 11. - 12. storočia v rozličných funkciách (pančuchy, vrchná obuv). Najjednoduchšou formou plátennej obuvi sú onuce, pruhy plátna ovinuté okolo chodidla, slúžiace ako tepelná a mechanická ochrana do vrchnej obuvi. V ľudovej obuvi sa udržali dodnes (do gumených čižiem, bagančí). Obuv strihaná a zošívaná z dvoch kusov plátna sa zachovala do polovice 20. storočia v niektorých oblastiach v odeve pre mŕtveho (do truhly), podobne ako sa na tento účel používali i jednoduché formy súkennej obuvi (kapce, papuče).
Na celom Slovensku sú ešte i dnes rozšírené rozličné druhy celosúkennej obuvi (kapce, papuče) s nízkou i vysokou sárou, so súkennou alebo koženou podošvou, s koženým podšitím, s výzdobou a pod. Podobne ako krpce šili sa zo súkna tzv. kolcúny (stredné Slovensko). V minulosti sa nosili nízke jednoduché kapce ako pančuchy do krpcov a kolcúnov. Súkenná obuv sa šila z prírodného domáceho súkna. Súčasťou obuvi boli železné podkovy, odspodu s troma klinmi, ktoré sa pripevňovali na pätu krpcov. Spomínané druhy obuvi boli až do začiatku 20. storočia (prvej svetovej vojny) bežnou obuvou mužov i žien na celom území Slovenska. Vyrábali si ju okrem čižiem sami alebo dedinskí nevyučení remeselníci. V lete pracovali muži i ženy okolo domu a na poli zväčša bosí. Čižmy boli sviatočná obuv. Deti až do predškolského veku chodili bosé alebo v jednoduchej súkennej obuvi. Prechod k mestskému odievaniu, lacnejšia, továrensky vyrobená obuv po prvej svetovej vojne vytlačila staré formy domácky vyrobenej obuvi. Výnimkou sú rozličné druhy súkenných kapcov, ktoré sa i dnes na dedinách šijú a nosia.
Účesy a pokrývky hlavy ako súčasť kroja
Rozdiely boli medzi úpravou vlasov slobodných dievčat a vydatých žien, o čom svedčí už najstarší ikonografický materiál (fresky, miniatúry) z 11.-12. storočia. Odlišovanie stavu (slobodná - vydatá) účesom a pokrytím hlavy sa udržalo v kroji až dodnes.
Mužské účesy a pokrývky hlavy
Staré pramene dokladajú všeobecne u mužov vlasy splývavé, dlhé po plecia, v neskorších obdobiach najviac v ľudových vrstvách. Dlhé vlasy u starých mužov pretrvali na dedinách, najmä v odľahlejších oblastiach, do konca 19. a začiatku 20. storočia. Vlasy boli dlhé po plecia, rozdelené v prostriedku na pútec, niekde sa nad sluchami uväzovali do uzlov, aby nepadali do očí. Na strednom Slovensku (okolie Zvolena) si muži zapletali vlasy do štyroch vrkočov. Začiatkom 20. storočia (po prvej svetovej vojne) sa začali muži strihať nakrátko. Dlhé vlasy sa mastili slaninou, maslom, aby sa leskli a držali účes.
Najstarší typ mužskej pokrývky hlavy známy z historických prameňov, homoľovitá čiapka, sa svojim tvarom veľmi podobá dnešnej kožušinovej čiapke - baranici, rozšírenej na celom Slovensku. Druhý typ je kožená čiapka podšitá barančinou, ktorej dienko je z viacerých dielov. Od najstarších čias sa nosili aj plstené klobúky rozličných tvarov. Už v polovici 19. storočia máme doklady o nosení čiernych plstených klobúkov so širokou strechou, ktoré nachádzame na celom Slovensku. Okrem toho sa nosili rozličné klobúky iných tvarov s užšou strechou. Po prvej svetovej vojne sa ku kroju začínajú nosiť aj mestské klobúky, v niektorých oblastiach čiapka so strieškou (šiltom).
Ženské účesy a pokrývky hlavy
V 19.- 20. storočí si dievčatá vlasy rozdeľovali naprostriedku pútcom a sčesali za uši, v tyle si ich zaplietli do vrkoča z dvoch až siedmich prameňov, do ktorých vplietali rôzne tkanice, stuhy. Na západnom Slovensku si dievky zapletali dva vrkoče, ktoré si obkrútili okolo hlavy. Dievky chodili vždy prostovlasé. Po preoblečení sa do mestských šiat prestávajú nosiť vrkoče, strihajú sa a nosia módne účesy.
V minulosti sa nosila parta a veniec aj na sviatky, v 20. storočí ako súčasť obradového sobášneho odevu mladuchy a družíc. K svadobnému obradu patrilo začepčenie (zavitie) mladuchy, odvtedy mladá žena nesmela chodiť s nepokrytou hlavou, zmenila účes i pokrytie hlavy. Účes vydatých žien bol zložitejší i mnohotvárnejší. Z posledných 200 rokov poznáme na Slovensku dva základné typy účesov: jednopramenný a dvojpramenný, ktorých základom je obkrúcanie jedného alebo dvoch prameňov vlasov buď okolo podložky (z dreva, drôtu, prútia, lepenky), alebo bez podložky, pridaním konopných, ľanových vláken alebo tkaníc. Skoro každá dedina mala iný variant základného typu účesu. S tvarovaním vlasov do účesu sa vyvíjalo i pokrývanie hlavy od jednoduchých textílií po čepce rozličných tvarov a výzdoby. Účesy vyžadovali na úpravu veľa času, preto sa ženy česávali raz do týždňa, v nedeľu.
Lúčnica - POLKA
Remeslo výroby krojov v súčasnosti
Téme ľudového odevu sa vo svojej tvorbe venuje pozoruhodné množstvo slovenských maliarov, grafikov a fotografov. Jej atraktívnosť je však pochopiteľná - slovenské kroje sú nielen často plné vizuálne zaujímavých detailov a pútavých farebných kombinácií, dávajú možnosť zdôrazniť ženskú krásu či idylické vidiecke prostredie.
Dnes ponúkame výrobu a šitie ženských ľudových krojov na mieru. Vyrábame ženské kroje a ľudový odev z každého slovenského regiónu. Všetky ľudové kroje sú šité ručne a presne na mieru, podľa želania zákazníka. Okrem toho poskytujeme aj zákazkové šitie krojov a ľudových odevov, ako aj výrobu a predaj krojových doplnkov. V roku 2025 je pre našu značku výnimočný rok, pretože sme sa spojili so slovenskou folkovou speváčkou Veronikou Rabada, ktorej tvorba je hlboko prepojená s ľudovou tradíciou, emóciou a autentickosťou. Máte svoju vlastnú predstavu odevu či výšivky? Ozvite sa nám.
