Slovenská ľudová rozprávka predstavuje významnú súčasť kultúrneho dedičstva, pričom jej podoba, ako ju poznáme dnes, je výsledkom dlhodobého procesu zberateľstva a literárnych adaptácií. Rozprávky, ktoré vznikli klasickou adaptáciou folklórnej predlohy, nemožno považovať za folklórne texty vo vlastnom význame, pretože nie sú autentickými zápismi folklórneho rozprávania.
Významné zbierky a zberatelia
Zápisy rozprávok sa nachádzajú v Dobšinského pozostalosti (Osobné fondy) v Slovenskej národnej knižnici, ako aj v pozostalosti Jána Čajaka. Odbornú analýzu týchto textov priniesol Jiří Polívka vo svojom diele Súpis slovenských rozprávok, kde pri každom texte upozorňuje na dôležité bibliografické údaje.
Na formovaní slovenskej rozprávkovej tradície sa podieľali viacerí autori a zberatelia:
- Pavol Dobšinský: Významne prispel k znárodneniu rozprávok vnášaním spisovnej slovenčiny.
- Ján Francisci: Spracoval diela ako Ružová Anička či Kráľ času.
- Štefan Marko Daxner: Autor textov ako Cesta k slncu a O troch grošoch.
- Jonatan Dobroslav Čipka: Zaznamenal príbehy ako Žabina kmotra a Tri citróny.
Dokumentárny film: FILIPÍNY A CHUDOBNÍ
Jazyk a kultúrny odkaz
Zachovaním špecifík ľudovej reči folklórneho rozprávača podporil Dobšinský folklórny kolorit svojich rozprávok. Vedomým vnášaním dialektizmov, najmä v humoristických žánroch, zdôrazňoval komickosť rozprávania. Tieto texty dodnes predstavujú pre jazykovedcov pramene poznávania slovenčiny v jej nárečových podobách a dialektologických modifikáciách.
Prehľad vybraných diel a ich spracovateľov
| Názov rozprávky | Spracovateľ |
|---|---|
| Žabina kmotra | J. D. Čipka |
| Janko Hraško | Ján Kalinčiak |
| Zlatovláska | Gustáv Reuss |
| Popolvár hnusná tvár | Samo Ormis |
Vďaka týmto postupom Dobšinský "archivoval" jazykové prvky, ktoré vypovedajú o stave jazyka v 19. storočí a o dobovom živote dedinského človeka. Rozprávky tak napĺňajú jednu zo svojich základných kultúrnohistorických funkcií - etnologicky a jazykovedne poznávaciu.
Okrem známych autorov sa na zbieraní podieľali aj mnohí nemenovaní pisatelia z rôznych kútov Slovenska, napríklad z Liptova, čo dokazuje široký záber záujmu o ľudovú slovesnosť. Aj vďaka práci odborníkov, ako bol J. Šárga, ktorý sa venoval sotáckemu nárečiu, dnes lepšie chápeme vnútorné členenie nárečových areálov a ich vzťah k ľudovej próze.