Problematika písania divadelných interpretácií, ktoré hľadajú v umeleckom diele skryté sémantické odkazy, je veľmi citlivá. Na jednej strane je vnímanie umenia subjektívnou záležitosťou recipienta, no druhej strane často ide o hľadanie niečoho, čo možno ani nebolo plánované autorom. Najlepšie to vystihol sám autor: „Ak v nej diváci a čitatelia videli to, čo videli, muselo to v nej byť. Dielo nadobudne hodnotu, keď mu niekto nejakú hodnotu chce priznať.“ Na druhej strane autor vyhlásil, že „absurdita má zvýrazniť triky divadelnej ilúzie“.
Podstata absurdnej drámy
O absurdnej dráme na Slovensku písal teatrológ doc. PhDr. Miloš Mistrík, CSc. v diele Slovenská absurdná dráma, kde uvádza: „Absurdná dramatika je iba diagnostickým nástrojom, ukazuje svet zvrátených hodnôt, rozkladu osobnosti, antihrdinov a pesimistických vyhliadok.“ V slovenských vodách bola od šesťdesiatych rokov 20. storočia zameraná skôr na grotesknosť, komickosť a menej na filozofovanie a riešenie existenčných otázok. Zmena nastala až v 90. rokoch 20. storočia.
Čo je základným znakom antihry, je práve jej nehrateľnosť, resp. hrateľnosť až po určitých úpravách. Tá sa často zakladá na slovných hračkách, skomoleninách slov a jazykových hier. Dôležité je povedať, že ústredným prvkom absurdnej drámy je reč. V Plešatej speváčke sa totiž hovorí až priveľa. Hneď úvodná scéna sa začína monotónnym a prázdnym táraním o všetkom a zároveň o ničom.
Interpretácia inscenácie v Divadle Andreja Bagara
Na dramaturgii a réžii sa podieľala dvojica Sprušanský - Vajdička, pričom Ľubomír Vajdička je aj autorom prekladu. Najsilnejším vizuálnym prvkom sa pre diváka stali kostýmy navrhnuté Marijou Havran, ktoré dali tejto verzii silnú dávku originality a svojský rukopis. Napríklad kostým Evy Pavlíkovej (pani Martinová) v kombinácii so zvýraznenými mihalnicami z nej urobil zamilované a nevinné rokokové dievčatko.
Ďalším dôležitým znakom verzie DAB je scéna navrhnutá Tomášom Cillerom, ktorá sa harmonicky dopĺňa s kostýmovou zložkou. V minimalisticky poňatom byte sa nachádzajú hodiny (ich odbíjanie symbolicky rozdeľuje jednotlivé scény na menšie fragmenty; zároveň ukazujú zlý čas), radiátor, dvere (ich funkcia zohrá dôležitú úlohu), gauč a lampa.
| Prvok inscenácie | Symbolický význam |
|---|---|
| Hodiny | Rozdelenie scén na fragmenty, zlý čas |
| Dvere | Kľúčová funkcia v absurdných situáciách |
| Paletami uzavretý priestor | Symbolické ohraničenie sveta inscenácie |
Filozofický rozmer a gradácia deja
Dlhý a monotónny monológ pani Smithovej vystrieda dialóg s jej mužom, ktorý sa doslova skrýva za noviny. Dialógy sú bizarné a absurdné. Zmena nastáva po príchode návštevy manželov Martinovcov (Eva Pavlíková, Juraj Ďuriš), ktorí predstavujú zamilovaný pár hrajúci sa na stratu pamäti. Predstierajú, že sa nepoznajú a gradáciu otázok cyklicky vypĺňa veta: „To je ale zvláštne, to je ale čudesné, ale aká to zhoda okolností?“ Ide o symbolický výklad toho, že aj páry žijúce spolu niekoľko rokov, sa v podstate vôbec nepoznajú.
Prof. Dalimír Hajko vo svojej štúdii uviedol, že: „riziko, tárania a prázdnych rečí sprevádza ľudstvo od chvíle, keď sa zrodila reč, ako dorozumievací prostriedok.“ O bezobsažnom táraní písal aj Arthur Schopenhauer: „Nezrozumiteľné je spájané s nerozumným.“ Schopenhauer prirovnáva problematiku látky a formy v literatúre k bežnej komunikácii medzi ľuďmi. Medzi nimi musí vzniknúť určitá harmónia a vyváženosť.
Plešatá speváčka v inscenácii Divadla Andreja Bagara je lahôdkou pre milovníkov absurdného humoru. Nie je však vhodná pre divákov, ktorí tento žáner neobľubujú. Výkony hercov boli podmienené fabulou s dôrazom na gradáciu, ktorá sa v inscenácii vyskytovala niekoľkokrát (hádanky manželov Martinovcov, hasičove vtipy, zvonenie, sexuálna scénka medzi hasičom a slúžkou, slovné hračky).