Každý dobre vie, ako taká sopka vyzerá, a pozná i spôsob, ako sa magma derie na povrch z hlbín zemskej kôry a stáva sa lávou, ktorá dokáže pohltiť všetko, čo jej príde do cesty. Menej známe však je, prečo sa väčšina sopiek nachádza práve tam, kde sa nachádza. Najvrchnejšia časť zemského povrchu sa skladá z dvoch vrstiev - horná (litosféra) akoby voľne plávala na dolnej (astenosféra). Litosféra teda tvorí akési ostrovčeky, ktoré sa spájajú, rozchádzajú alebo do seba narážajú. Na miestach oddelenia je zemská kôra oslabená alebo, naopak, v prípade stretu platní sa tieto miesta zohrievajú. Boli však časy, keď ani naše územie na tom nebolo ružovo, keďže sa rozprestiera na rozhraní európskej a africkej dosky.
Pred 20 miliónmi rokov, keď si planéta naplno užívala svoje bujaré mladé roky, sa na ploche dnešného Slovenska rozprestieralo more. Od pobrežia sa vytvorilo dlhé pásmo vulkanických pohorí, ktoré sa tiahlo od dnešných Kremnických vrchov cez Štiavnické vrchy, Poľanu, Cerovú vrchovinu a maďarské územie späť na Slovensko do Slanských vrchov. Vulkanické pohoria a pozostatky sopečnej činnosti tvoria až 25 % územia Slovenska. Mohutné erupcie v teplom treťohornom mori vytvorili na pobreží obrovský stratovulkán, ktorého jedna zo strán plynulo klesala do slanej vody. Rozprestieral sa na území približne 2 200 štvorcových kilometrov medzi dnešnými mestami Levice, Zvolen, Nová Baňa a Krupina a v jeho strede dnes stojí jedno z najromantickejších slovenských miest - Banská Štiavnica. Jeho vulkanický kužeľ sa tiahol do výšky asi 4 000 metrov. Tieto obludné rozmery z neho urobili najväčšiu sopku dnešnej strednej Európy.
Slovensko je hornatou krajinou, čo ku nám dokonca láka mnohých turistov. Málokto však vie, že práve u nás, na území dnešného Slovenska, bola kedysi jedna z najväčších sopiek na Zemi. Konkrétne pred 15 miliónmi rokov. Poľana je známa tým, že ide o najvyššie sopečné pohorie na Slovensku. Na jej území sa nachádza sopka s priemerom kaldery 6 km a obvodom takmer 20 km a radí sa medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. „K výbuchom týchto sopiek došlo asi pred 10 či 15 miliónmi rokov,“ povedal slovenský geológ a vulkanológ Ladislav Šimon pre Denník N. Sila sopečnej erupcie, keď Poľana explodovala, by sa dokonca dala prirovnať k slávnym indonézskym sopkám, ako sú Krakatoa a Tambora. História stratovulkánu Poľana siaha až do treťohôr a ide o zložitú vrstevnatú sopku.
Poľana je najvyšším a najviac zachovaným sopečným masívom na Slovensku, ktorý sa začleňuje do celku sopečných pohorí Slovenského stredohoria. Súčasný vzhľad Poľany si zachováva typické sopečné črty. Mimoriadne aktívna sopečná činnosť vytvorila tuhnutím lávy a sopečného popola horniny ako andezity a ryolity, či tufy a tufity. Rozrušením kráteru sopky vznikla dnešná podoba kaldery - oblúkovitý chrbát rozdelený na západnej strane dolinou potoka Hučava, ktorého sila si rokmi prerazila svoju cestu. Hĺbka kaldery je približne 600 m a prstenec, ktorý ju obtáča má dĺžku až 23,5 km, jej priemer zo západu na východ meria až 9 km, čo len podčiarkuje jej mohutnosť pred miliónmi rokov. Kalderu tvorí niekoľko vrcholov - Lúčky, Želobudzská skalka, Drábovka, Kopce, Pružinský grúň, Bukovina, Žiar a najznámejšie Predná a Zadná Poľana. Podľa dostupných dát mala Poľana tvar ako známa talianska Etna a dosahovala výšku až 4 000 m.
Kedysi bola aj jedným z najvyšších európskych sopečných pohorí. Jej výška dosahovala až okolo 2 500 m n. m. Pohorie Poľana je od roku 1981 chránenou krajinnou oblasťou a je viac turistickou oblasťou ako miestom pre život. Väčšina obyvateľov žije v okolí Poľany - vo Zvolene, v Detve a Hriňovej.
Keď sa zásoby magmy v útrobách sopky minú, nachvíľu to jej besnenie uspí. Vychladnutie tak dokáže spôsobiť prepadnutie vnútra sopky a vznik kaldery. Práve vďaka tomuto javu, vďaka vetrom, vode či ľadovcom sa sopečný kužeľ Sitna otesal približne o tri kilometre. Štiavnický stratovulkán svojou aktivitou lomcoval zemou predovšetkým v treťohorách. Vo štvrtohorách, keď sa jeho vrchol zbrúsil skoro do podoby, v akej ho poznáme dnes, rozhodol sa dať o sebe vedieť znova. Uprostred obrovskej kaldery spiaceho vulkánu sa začala na povrch vytláčať malá čadičová sopka. Počas posledného výdychu Štiavnického stratovulkánu uzrel svetlo sveta aj Putikov vŕšok neďaleko obce Tekovská Breznica. Keď stratovulkán zaspal, začali sa diať veľké (a dobré) veci. Vo vyhasnutej kaldere vznikli pukliny, do útrob stekala voda. Vysoký tlak a teplota začali rozpúšťať minerály a hmota sa pomaly drala k povrchu. Čoraz nižšia teplota spôsobila, že minerály začali tuhnúť a kryštalizovať. Najbližšie k zemskému povrchu, približne v hĺbke 100 - 150 metrov, stuhlo zlato a striebro. Čiastočky drahých kovov voda odplavila do korýt svojich riek a lákala hľadačov zlata. Prelievanie vody z menších potokov a riek do tých väčších a mohutnejších spôsobilo, že mnohé z nich, napríklad Dunaj, sa stali zlatonosnými. Ľudia postupovali proti toku, až kým nedorazili k zlatej bani - Banskej Štiavnici. Podľa odhadov sa na týchto miestach doposiaľ vyťažilo okolo 55 až 200 ton zlata a okolo 100 ďalších ton stále čaká pod povrchom.
Na východnom Slovensku sa týčia Slanské vrchy a Vihorlat, ktoré pozostávajú zo zvyškov viacerých sopiek. V Slanských vrchoch sú takými stratovulkánmi napríklad Bogota, Zlatá Baňa a Makovica. Vihorlat je známy rovnomenným stratovulkánom a ďalšími ako Kyjov a Popriečny. Morské oko, v minulosti nazývané Veľké Vihorlatské jazero, obsadzuje tretiu priečku najväčších prírodných jazier na Slovensku (po Štrbskom a Veľkom Hincovom plese). Vzniklo práve v období, keď činnosť stratovulkánov vo Vihorlate doznievala. Zosuv pôdy zo svahov Motrogonu a Jedlinky zabránil v ceste potoku Okno.
Cerová vrchovina na juhu Slovenska je tiež skvostnou pamiatkou na časy, keď jej vrcholky tvorili sopky. Kostná dolina, ktorá je súčasťou geoparku Novohrad, je takými slovenskými Pompejami. Na sklonku treťohôr prebehla jedna z mohutných sopečných erupcií. Usmrtila zvieratá obývajúce doliny a ich telá dokonale zabalzamovala popolom. Územie je pohrebiskom tapírov, hyenovitých šeliem aj mastodontov (druh mamuta). Nie tak ďaleko odtiaľ sa nachádza ďalší slovenský fenomén, ktorým je čadičový vodopád pod zrúcaninou hradu Šomoška. Pred 4 miliónmi rokov neďaleko Šiatorskej Bukovinky chrlila sopka viac ako tisícstupňovú lávu. Tuhla v ojedinelých 5- až 6-bokých pravidelných hranoloch a vytvorila 9 metrov vysoký skalný vodopád z vyvretej horniny - z čadiča.
Sopky na Slovensku sú oficiálne vyhasnuté, ale je možné, že v budúcnosti vzniknú nové a aktívne sopky. Toho sa my už ale nedožijeme - tento proces by trval stovky až tisíce rokov. Sopky, podobne ako pohoria, najčastejšie vznikajú vzájomným narážaním tektonických platní (dosiek), ktoré sa nachádzajú na vrchnom plášti Zeme a sú súčasťou zemskej kôry. Keďže sa stále pohybujú a narážajú do seba, jedna sa nakoniec podsunie pod druhú. Spodná platňa je hlboko v Zemi, kde je teplota veľmi vysoká. Preto sa roztopí a vytvorí magmu. Tá stúpa hore cez sopku a po preliatí von sa mení na lávu. Existuje aj iný spôsob vzniku sopiek - pomocou „horúcich bodov“. V strede tektonickej platne sa vytvorí otvor a môže sa tak vytvoriť pozdĺžne pohorie sopiek.
Na území dnešného Slovenska sa pred miliónmi rokov (asi pred 20 miliónmi rokov) nachádzalo more. Pohybom africkej a eurázijskej tektonickej platne vznikli sopečné pohoria, z ktorých sa neskôr stali dnešné Kremnické vrchy, Cerová vrchovina, Poľana, Štiavnické vrchy a ostatné pohoria vulkanického pôvodu. Vysvetlenie vyhasnutia sopiek je jednoduché - slovenské sopky, ako aj iné vyhasnuté sopky na svete prišli o svoj zdroj magmy alebo sa magma presunula inam a tadiaľ teraz vychádza von. To však neznamená, že tieto sopky už nikdy nevybuchnú. Aj samotní vedci si myslia, že označiť sopku ako vyhasnutú alebo spiacu je veľmi subjektívne a funguje to len v teórii. Neexistujú totiž úplné a stopercentné údaje o sopečnej činnosti všetkých sopiek počas celej histórie ľudstva.
Najmladšia sopka, ktorá vybuchla pred asi 130 000 rokmi, je Putikov vŕšok v Štiavnických vrchoch. Odvtedy sa už na Slovensku aktívne sopky nenachádzajú. Vyhasnuté slovenské sopky sa v súčasnosti nachádzajú hlavne v oblasti stredného, južného a východného Slovenska v podobe pohorí a vrchov. Je však nemožné určiť presný počet sopiek, ktoré na Slovensku máme. Sopečná činnosť sa na Slovensku začala približne pred 16 miliónmi rokov, pričom nové sopky sa tvorili na povrchu starších, ktoré vyhasli alebo sa zrútili. Podobne je to aj so sopkami sveta. Vznikali rovnakým spôsobom a vieme určiť, že aktívnych sopiek na svete je približne 1 500, no počet tých vyhasnutých sa určuje len veľmi ťažko.
Slovenské neovulkanity, teda sopky, ktoré vznikli v treťohorách a štvrtohorách, sa nachádzajú hlavne na strednom Slovensku. Jedným z nich je najväčšie sopečné pohorie Západných Karpát a Slovenska - Štiavnické vrchy alebo Štiavnický stratovulkán. Stratovulkán je sopka, ktorá vznikla z vrstiev lávy a pyroklastov - hornín sopečného pôvodu. Štiavnické vrchy sú zaujímavé kombináciou dvoch klimatických typov - karpatského horského a teplejšieho, čo sa odráža aj na rôznych druhoch fauny a flóry. Tento stratovulkán, rovnako ako aj jeho okolie, sú obľúbené medzi turistami. Medzi najnavštevovanejšie body patrí najvyšší vrch - Sitno, ako aj vodné nádrže - tajchy. V oblasti stredného Slovenska sa nachádza aj Poľana, Javorie, Kremnické vrchy, Veporské vrchy a Vtáčnik. Na juhu Slovenska pri hraniciach s Maďarskom sa ťahá Cerová vrchovina, ktorá je okrem iného známa aj kamenným vodopádom z čadiča sopečného pôvodu a zrúcaninou Pohanského hradu. Na strednom Slovensku sa sopiek kedysi nachádzalo oveľa viac. Dnes sú však pochované pod Podunajskou kotlinou.
Sopky na Slovensku sú miestami, ktoré treba vidieť. Na území Slovenska sa v súčasnosti nenachádza činná sopka. Sopečná aktivita na Slovensku trvala milióny rokov, mladšie sopky vznikali na mieste starších po ich kolapse či vyhasnutí. Dajú sa však vytýčiť konkrétne oblasti sopečnej aktivity. Najsilnejšia sopečná činnosť na Slovensku sa začala približne pred 16 miliónmi rokov. Jej stopy sa v podobe tzv. Neovulkanity stredného Slovenska sa vyskytujú najmä v okolí Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice, čomu táto oblasť vďačí za to, že bola Kuvajtom stredoveku. (Napríklad aj Kolumbove lode sa obíjali meďou vyťaženou v okolí Banskej Bystrice.) Najznámejšou a najlepšie zachovanou sopkou v tejto lokalite je Poľana. Nachádzajú sa tu však aj zvyšky iných sopiek vrátane najväčšieho stredoeurópskeho vulkánu - Štiavnického stratovulkánu (stratum v latinčine znamená vrstva, vulkán tvoria striedajúce sa vrstvy lávových prúdov a sopečného popola), ktorý dosahoval výšku až 4 000 metrov! Na východnom Slovensku je situácia úplne opačná - zvyšky sopiek sa neskrývajú. Naopak, hrdo sa týčia nad okolitú krajinu, usporiadané do reťazcov dvoch sopečných pohorí: Slanských vrchov a Vihorlatu.
Postupné umieranie divokej vulkanickej činnosti na Slovensku začalo pred 8 až 7 miliónmi rokov. Na rozdiel od mohutných sopiek predošlej fázy vznikali len neveľké vulkániky s neporovnateľne menším rozsahom. Toto umieranie však trvalo pomerne dlho a posledné výdychy vulkanickej činnosti odzneli takpovediac v geologickom včerajšku. Medzi rozsiahlejšie prejavy mladej sopečnej činnosti patrí cerovská bazaltová formácia v Cerovej vrchovine s vekový rozsahom asi 5 až 1 miliónov rokov. Suverénne najmladšou sopkou je však maličký Pútikov vŕšok, ktorého lávový prúd sa vylial na štrkovité terasy Hrona 10 200 rokov pred n. l. To, či Pútikov vŕšok predstavuje náhrobný kameň sopečnej aktivity na Slovensku alebo nám v budúcnosti ešte hrozia jej posledné výdychy, je predmetom vedeckých diskusií a výskumov. Jedno je isté - intenzita i frekvencia sopečnej činnosti sa za posledné milióny rokov neustále znižuje.
Mgr. Kto nebol na Poľane, nevidel ešte svet. Takto hovorievali starí Detvanci a veru mali pravdu, lebo Poľana je miesto, ktoré sa oplatí navštíviť. V osamotenom mohutnom sopečnom masíve v strede Slovenska našli krásu mnohí básnici, maliari i fotografi. Poľana je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti - Biosferickej rezervácie Poľana.
Poľana je vďaka svojej osamelosti a výške 1 458 m n. m. ľahko spoznateľný vrch. Typický dvojvrchol sa delí na Prednú a Zadnú Poľanu, oddelený sedlom Priehybina. Nižšia Predná Poľana poskytuje otvorené výhľady na okolitú krajinu, kdežto hlavný vyšší vrchol Poľany - Zadná Poľana je v obkolesení vysokých smrekov. V minulosti sa na nej nachádzala vrcholová drevená rozhľadňa s kruhovým panoramatickým výhľadom, po ktorej dnes už žiaľ niet ani stopy. A preto je potrebné za výhľadmi prejsť pár metrov na vyhliadky Katruška, Zbojnícky tanec, či Strunga, ktoré poskytujú nádherné výhľady do kaldery sopky, na okolité lazy, ale aj končiare Kremnických vrchov, Veľkej Fatry, Veporských vrchov a v prípade dobrej viditeľnosti aj na hrebeň Nízkych Tatier a končiare Vysokých Tatier.
Sopečná činnosť vytvorila unikátne bohatstvo rôznych útvarov, skalných stien, lávových prúdov či vodopádov, ktorými sú svahy Poľany posiate. Kaľamárka, Kopa, Javorinka, Melichova skala, Malčekova skala, Vodopád Bystrô, Jánošíkova skala, Bátovský balvan a mnohé ďalšie útvary patria medzi turisticky atraktívne miesta.
Medvedí domov
Medveď hnedý bol vždy súčasťou Poľany a jej lesov. V minulosti bol takmer na pokraji vyhubenia vďaka výraznému lovu, a aj preto bolo začiatkom 20. storočia dovezených niekoľko jedincov z dnešného Rumunska. Od roku 1932 je medveď chránenou zverou s povolenými mimoriadnymi odstrelmi. V súčasnosti je na Poľane údajne okolo 300 jedincov medveďa, čím ju zaraďuje medzi oblasti s najväčšou hustotou tejto šelmy v strednej Európe.
Pralesy Poľany
Rastlinstvo na Poľane charakterizujú prirodzené pralesovité smrekové porasty, bučiny podhoria a kvetena odlesnených trávnatých pasienkov, ktoré sa rozprestierajú aj v nižších polohách, kde prevládajú polia. Vďaka kráľovskej ochrane boli pralesy na Poľane dlho nedotknuté. Až s postupom osídľovania a rozvoja baníctva a hutníctva sa začala na Poľane výrazná ťažba, po ktorej zostali z rozsiahlych pralesov len fragmenty. V súčasnosti sa na Poľane nachádza niekoľko pralesov - Poľana, Bútľavka, Hrochoťská dolina, či pralesových zvyškov - Bukovina, Bystrý potok, Hrončecký grúň, Koryto, Kútik a Ľubietovský vepor. Najväčší prales sa nachádza v najvyšších polohách medzi Prednou Poľanou a Zadnou Poľanou. Najstaršie stromy dosahujú vek 400 - 450 rokov a skutočne obrie rozmery, napr. javor horský s obvodom 450 cm, buk 430 cm či smrek 410 cm a mnohé iné. Fauna na Poľane je veľmi pestrá, prelínajú sa na nej teplomilné druhy s horskými a nájdeme na nej viac ako 1200 druhov vyšších rastlín.
Sládkovičov Detvan
Poľana učarovala mnohým umelcom. Najikonickejším umeleckým dielom je Sládkovičova lyrická báseň Detvan, ktorá opisuje krásu Poľany, Podpoľania a vlastnosti podpolianskeho ľudu. Detvan je považovaný za jeden z vrcholov slovenskej poézie.
Výstupové trasy na Poľanu
Výstupových trás na Poľanu je niekoľko, rôznej dĺžky a náročnosti. Najjednoduchšia trasa je z Horského hotela Poľana, ku ktorému sa dostanete autom a pohodlne pri ňom zaparkujete. Odtiaľto je to na Poľanu po červenej značke zhruba 1 hodina / 2,5 km s prevýšením 258 m. Nezabudnite na to, že vrchol Poľany neposkytuje žiadne výhľady a je potrebné k vyhliadkam Zbojnícky tanec a Katruška, prípadne vzdialenejšiu Strungu. Vyhliadky sú od vrcholu Poľany vzdialené približne 10 minút.
Ostatné výstupové trasy na Poľany:
- Bystré vrátka - Vodopád Bystré - Horský hotel Poľana - Predná Poľana - Poľana (2 hod. 45 minút, 6,4 km, 838 výškových metrov) Najfrekventovanejšia výstupová trasa cez obľúbený Vodopád Bystré, ktorý patrí medzi najmohutnejšie v Západných Karpatoch. Na začiatku trasy nájdete parkovisko. Po zdolaní vodopádu pokračujete lesom, horskou lúkou a napojíte sa na trasu od Horského hotela.
- Skliarovo - Melichova skala - Vrchdetva - Horský hotel Poľana - Predná Poľana - Poľana (3 hod., 7,6 km, 943 výškových metrov) Trasa začína v Skliarove (miestna časť Detvy), zaparkovať môžete pri miestnom obchode. Po modrej značke míňate na začiatku trasy obľúbený cieľ mnohých výletov - Melichovu skalu. Následne pokračujete lesom a horskými lúkami až sa napojíte na trasu od Horského hotela.
- Kaľamárka - Horský hotel Poľana - Predná Poľana - Poľana (3 hod., 8,1 km, 818 výškových metrov) Výstupová trasa sa začína na Kaľamárke, kde nájdete aj parkovisko. Kaľamárka je bývalým slovanským hradiskom a vďaka mohutným skalám obľúbeným miestom skalolezcov. Následne pokračujete po červenej značke až sa napojíte na trasu od Horského hotela.
- Kyslinky - Zálomská - Sedlo Priehybina - Poľana (2 hod. 20 minút, 5,6 km, 688 výškových metrov) Najmenej frekventovaná výstupová trasa vedie z kaldery Poľany - Kysliniek najprv po modrej značke, následne po žltej do Sedla Priehybina, z ktorého je na Poľanu už len kúsok. V Kyslinkách je viac miest na zaparkovanie a cestou do Kysliniek budete míňať dva pozoruhodné prírodné úkazy - Bátovský balvan a Jánošíkovu skalu.
Ako to teda s tými medveďmi je?
Poľana vždy bola domovom medveďa hnedého, ale rokmi sú početnejšie a početnejšie. Pohybujte sa len po turistických chodníkoch, ideálne v skupine, dajte o sebe vedieť najmä v neprehľadnom terénne a húštinách, rozprávajte sa a použite roľničku.
Čo sú sopky a ako vznikajú?
