Nosenie parochne siaha veľmi hlboko do histórie. Historické záznamy a nálezy dokazujú, že už existovala už v staroveku, medzi Grékmi, Rimanmi aj v starovekom Egypte. Niektoré ženy mali pod ňou oholené hlavy, podobne ako Kleopatra.
V stredoveku a neskôr, pre mužov ktorí stratili prírodné vlasy, bolo obvyklé nosiť parochne z násadkou z kože, na ktorej boli pripevnené cudzie vlasy. Tieto veľmi dobre nepriliehali, takže ich užívateľ musel akceptovať medzery, niekedy aj dosť veľké, medzi vlasovou pokožkou a ozdobou hlavy.
Toto sa zmenilo až keď francúzski parochniari začali v druhej polovici 17. storočia vyrábať parochne pomocou jednotlivých prámikov, ktoré mu umožnili parochne dobre prispôsobovať tvaru hlavy zákazníka. Prámik bol akýsi úzky pásik, na ktorom boli jednotlivé zväzky vlasov zviazané hodvábnymi niťami do samostatných vlasových trsov. Tieto pramienky, rôznych dĺžok podľa potreby, sa vo veľkom počte našívali na textilná kapucňu, pretiahnutú cez drevenú hlavu zodpovedajúcu rozmerom lebky zákazníka, vtedajší stojan na parochne.
Francúzsky „vynález“ parochne sa rýchlo rozšíril do väčšiny európskych krajín, najmä prostredníctvom Huguenotských utečencov.
Benoît Binet a zrod kráľovskej módy
Benoit Binet (1638-1695) sa narodil v rovnakom roku ako jeho veličenstvo Ľudovít XIV, Kráľ Slnko. Bol teda kráľovským rovesníkom. Holičov-parochniarov s týmto menom vraj bolo u dvora počas vlády Ľudovíta XIV najmenej osem, ale všetky stopy k slávnemu Binetovi, vynálezcovi "Binetky", vedú k parochniarovi z ulice rue des Petits-Champs.
Kráľ Ľudovít XIV začal nosiť parochňu po chorobe, ktorá mladého kráľa držala na posteli po celý júl 1658 a počas ktorej sa mu museli ostrihať vlasy. Všetka sláva a úspech pre Benoita Bineta sa začali rodiť v momente, keď Ľudovít XIV ochorel. Panovník sa práve nachádzal na vojenskom ťažení v Calais, kde ho viac ako 2 týždne liečili na týfus. Lekári ho liečili požitím antimónu a iných liekov, ktoré sú možno v tej dobe na túto chorobu vhodné a jediné účinné, ale majú aj dobre známe nepríjemné vedľajšie účinky. Napokon sa mladá Kráľ Slnko doslova zázračne vyliečil, ale na bojisku o život a o smrť žiaľ zanechal svoje pôvodne pekné a husté vlasy. Tým pádom bol mladý panovník už v 20 rokoch čiastočne plešatý.
Keďže vlasy sa nedarmo pokladajú za korunu krásy, a sú aj symbolom zdravia a mladosti, takto sa nemohol ani nechcel svojim poddaným ukázať na oči. Táto epizóda v živote Kráľa Slnko, ktorá mohla byť rýchlo zabudnutá, sa takto stáva významnou v histórii módy vo Francúzsku ale aj mimo neho. Aby teda nevyzeral slabý a škaredý, kráľ sa rozhodol nosiť parochňu. Po návrate do Paríža preto naliehavo potreboval diskrétneho holiča-kaderníka schopného vyrábať parochne. Týmto sa po dôkladnom výbere stal holič-parochniar pán Binet, žijúci v Parížskej uličke Rue des Petits-Champs blízko kardinálskeho paláca. Ten okamžite prichádza s skvelým nápadom ako uspokojiť panovníka. Tých pár chlpov, ktoré mladému Ľudovítovi XIV zostalo na hlave, sa chystá zahustiť vyplnením pravými vlasmi.
Binet bol dlho jediným veľkým vlasovým umelcom. Vyhlásil, že aj keby mal vytrhať vlasy všetkým poddaným jeho veličenstva, tak to spraví len, aby kráľovi zasa vrátil jeho dôstojný vzhľad. V 17. storočí bolo povolanie kaderníka-parochniara jedným z najbohatších povolaní v Paríži. Spoločnosť parochniarov bola jednou z tých prvotriednych, kde si bolo možné dobre zarobiť na základe čestných obchodov za pomoci šikovných rúk a dobrej kvalifikácie. Profesia výrobcu parochne tej doby bola veľmi prosperujúca a požívala veľké privilégiá.
"Binetky" a revolúcia v účesoch
Binet prichádza na dvor ako kráľovský parochniar a vytvára nezabudnuteľné kreácie, vrátane slávnej zlatej parochne pre show v Tuileries. Do dejín vošiel hlavne tým, že vynašiel monumentálne kráľovské parochne zvané „Binetky“, ktorým sa v originále po francúzsky hovorí „binette“. Ako skutočný tvorivý umelec zvykol kráľov parochniar svoje najkrajšie kusy vytvorené pre kráľa a pre dvoranov vystavovať. Zo všetkých parochní bola najslávnejšia tá, ktorá bola vyrobená pre kráľa špeciálne, aby ju mal nasadenú počas divadelného predstavenia Phebus v Parížských Tuileries v roku 1662.
Niektoré z Binetových diel boli také extravagantné, že ich nazval nadrozmernými Binetkami alias parochňami štátnikov. Práve z týchto prehnaných, viac či menej trochu humorných výtvorov, pochádza slovné spojenie „avoir une drôle de Binette“, čo v preklade znamená mať vtipnú binetku. Je to výraz, ktorý sa vo Francúzku dodnes používa, a to nielen keď má niekto nasadenú parochňu, ale aj keď má niekto na hlave zvláštny či extravagantný účes.
Krátko po smrti Ľudovíta XIV na vlastnú žiadosť rezignoval. Vnuk Benoita Bineta, ktorý sa stal Binetom de Boisroux a bol prvým komorníkom Dauphina, bol napokon predmetom veľkého škandálu za vlády Ľudovíta XV. V júni 1761 jeho manželku, ktorá bola prvou služobnou Mme la Dauphine, usvedčili z krádeže peňazí, oblečenia, bielizne a dokonca aj diamantu v hodnote 6000 libier, ktorý sa pokúsila predať židovskému obchodníkovi z Bordeaux.
Vďaka svojmu majetku si Binet mohol postaviť súkromný palác, ktorý sa neskôr kúpila Madame du Barry. Keď Binet v roku 1695 zomrel, miesto po ňom prebral po ňom na 20 rokov jeho syn, ktorý ho nahradil až do roku 1716.
Kráľovská móda a jej vplyv
Keďže kráľ Ľudovít XIV bol často portrétovaný, môžeme veľmi dobre sledovať vývoj tejto vtedy tak dôležitej ozdoby hlavy. Všimnime si napríklad parochňu, ktorú mal na hlave pri sobáši so Španielskou infantkou v júni 1660, teda dva roky po osudnej chorobe. Na počiatku boli parochne skôr skromnejších rozmerov, boli to viac či menej iba príčesky, ktoré zahustili kráľove riedke vlasy a vyvolávali ilúziu vlastnej bohatej hrivy. Tieto sa však v krátkom čase začali rozširovať a zväčšovať, zrejme preto, že procedúra zahusťovania vlastných vlasov bola príliš komplikovaná a zdĺhavá, a pod rukami umelca vznikali čoraz väčšie a dlhšie binetky, až napokon už nebolo vidno ani jeden jediný pravý kráľovský vlas.
Panovník vedel parochne nosiť tak dôstojne a majestátne, že sa už onedlho stali veľkou módou a binetky sa neochvejne usadili na všetkých hlavách kráľovstva, ktoré o sebe mali aspoň akú takú dobrú mienku, a samozrejme tiež dostatočne plnú peňaženku. Kráľ Slnko a jeho dvor totižto na svojich skalpoch nosili niečo, čo nielenže vážilo takmer dve libry, ale aj stálo viac ako tisícku, čo bol v tom čase naozaj veľký peniaz. Binetova diplomatická super-parochňa pre kráľa údajne stála až 3 000 Ecu (l'écu = 6 livres), čiže 18 000 Libier a vážila viac ako 1 kg.
Kráľovská slávnostná parochňa dosahovala výšku medzi štyrmi a piatimi palcami (to znamená niečo medzi 10 a 12 cm) v dvoch vysokých bodoch na temene hlavy.
Vďaka svojmu majetku si Binet mohol postaviť súkromný palác, ktorý sa neskôr kúpila Madame du Barry. Keď Binet v roku 1695 zomrel, miesto po ňom prebral po ňom na 20 rokov jeho syn, ktorý ho nahradil až do roku 1716.
Vývoj a módne trendy ku koncu 17. storočia: Ak pôvodným cieľom parochne bolo maskovať nedostatok vlasov napodobňovaním prírodných vlasov, nakoniec sa tento účel postupne vytratil a parochňa sa stáva módnym doplnkom, ktorý sa najlepšie nosí na vyholenej hlave. Výrobcovia parochne v tom čase už mali celú armádu odstrihávačov vlasov, ktorí križovali francúzske provincie, aby ich kúpili, alebo dokonca holili hlavy mŕtvych. Vlasaté umelecké diela samozrejme tiež podliehali neustálym módnym trendom. Časom „vrkoče“ zostúpili viac na boky a hlavica dominovala na čele vo výške päť až šesť palcov. Parochne sa tak postupne stali aj povinným doplnkom mužského oblečenia nielen pre šľachtu, ale pre ľudí určitej spoločenskej vrstvy, napríklad sudcov, advokátov, členov parlamentu, bankárov či vysokých štátnych úradníkov. Tým ich výrobcovia získali významnú prestíž.
Spoločnosť parochniarov bola založená vo Francúzsku na základe výnosu Ľudovíta XIV z 23. marca 1673 (zakladá sa takzvané „la communauté des Barbiers-perruquiers-baigneurs-étuvistes“ čiže spoločenstvo holičov-parochniarov-kúpeľníkov-ránhojičov). Parochne sa na konci sedemnásteho storočia stali nesmierne zložitými a dokonca prikazovali zakrývať chrbát a plecia, čiže nebolo prekvapujúce, že sa tieto parochne stávali čoraz ťažšie a nepohodlnejšie. Podľa metodickej encyklopédie vážili zvyčajne až dve libry, čo je o niečo menej ako jeden kilogram. Výroba tohto druhu monumentálnej parochne bola veľmi drahá a najpozoruhodnejšie kúsky sú samozrejme vyrobené zo skutočných ľudských vlasov. Konské vlásie sa používalo ako lacnejšia alternatíva pre tých menej zámožných.
Prekvapujúce je, že parochniarska výroba a jeho technika zahusťovania vlasov je aj v dnešnej dobe skoro identická s tou jeho, z pred viac ako 300 rokov. Až na to, že máme kvalitnejšie vosky a lepidlá a dokážeme už vyrobiť celkom obstojné vlasy z umelých materiálov.
Blond karnevalová parochňa s lepiacim fúzom a bradou.
Ide o karnevalovú parochňu, ktorá nie je určená na každodenné nosenie.
Parochňa má všitú elastickú pásku, vďaka ktorej ju možno prispôsobiť veľkosti hlavy.
Parochňa je umiestnená v antistatickej sieti, aby sa nezamotala.
Na karnevalovú parochňu zo syntetických vlákien nemožno používať žehličku na vlasy.
Na úpravu parochne môžete použiť malé množstvo lak na vlasy.
Pre lepší efekt môžete pod parochňu použiť sieťku na vlasy.
