Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má za sebou tri roky na cestách, počas ktorých prešiel veľkú časť Ázie. Jeho štýl cestovania je blízky miestnym - často stopuje, cestuje bez detailného plánu, len so stanom a spacákom. Táto sloboda mu zaručuje možnosť byť kdekoľvek a kedykoľvek.
Jedna z jeho ciest však bola iná. Na týždeň zavítal do budhistického centra Thabarwa v Mjanmarsku. Toto centrum nie je len meditačným miestom, ale aj domovom pre mníchov, chudobných, ťažko chorých ľudí a desiatky dobrovoľníkov. Tomáš sa na čas stal jedným z nich a pomáhal im, napríklad nosením imobilných ľudí na vozíku na fyzioterapiu.
Cesta stopom do Mjanmarska
Pôvodne mal Tomáš v pláne prejsť cez Mjanmarsko z Indie do Thajska. Hranice však boli pre nepokoje uzavreté, a tak sa rozhodol letieť priamo do Thajska. V tom čase mal isté výhrady voči Mjanmarsku kvôli útlaku Rohingov a nechcel podporovať takýto štát. Jeho názor sa však neskôr zmenil.
Budhistické centrum Thabarwa
Thabarwa je oficiálne meditačné centrum, no jeho obyvatelia zahŕňajú ľudí na pokraji smrti, bezdomovcov, ľudí po ťažkých úrazoch, s postihnutím (sluchovým, zrakovým) či s psychickými problémami. V Mjanmarsku nie je zdravotná starostlivosť na vysokej úrovni, a preto centrum slúži ako útočisko pre mnohých.
Centrum bolo založené mníchom, ktorý začal na mieste, kde nebolo nič. Vďaka sponzorským darom sa podarilo vybudovať rozsiahle centrum, kde dnes žijú tisíce ľudí. Zakladateľ centra ponúkol každému, kto tam príde a bude meditovať aspoň týždeň, 20 štvorcových metrov pôdy na postavenie domu. V súčasnosti tam drvivá väčšina ľudí žije v jednoduchých bambusových domoch bez okien.
Okrem stálych obyvateľov centrum navštevujú dobrovoľníci a raz týždenne aj lekári a sestry z mesta, ktorí pracujú na dobrovoľnej báze. Existujú aj polo-nezávislé bungalovy pre starších ľudí, fungujúce ako domovy dôchodcov. V jednej budove boli umiestnení pacienti s tuberkulózou, AIDS a inými nákazlivými chorobami, zatiaľ čo v inom bungalove žili ľudia s duševnými problémami.
Motivácia stať sa dobrovoľníkom
Tomáša k návšteve Thabarwy priviedol jeho priateľ, ukrajinský cestovateľ Vitalij Serba, ktorý mu opísal skúsenosť ako veľmi obohacujúcu. Dôležitým faktorom bola aj možnosť prísť do centra kedykoľvek bez nutnosti predchádzajúcej žiadosti.
Po večernom stretnutí, kde sa diskutovalo o základných aktivitách, sa Tomáš rozhodol zapojiť. Hoci centrum umožňuje len jesť a meditovať, väčšina ľudí tam prichádza s túžbou pomáhať.
Dobrovoľnícke aktivity
Medzi základné činnosti patrilo sprevádzanie mníchov pri zbieraní almužny po celom Rangúne. Tomáš sa tiež staral o chorých a imobilných ľudí. Pomáhal im s prebaľovaním, ošetrovaním rán a transportom na vozíku na fyzioterapiu či k lekárovi. Zapojil sa aj do umývania starších žien, ktoré sa uskutočňovalo každý druhý deň v rôznych bungalovoch.
Starostlivosť o starých rodičov v juhovýchodnej Ázii
Tomáš sa zamýšľa nad tým, prečo sa ľudia v juhovýchodnej Ázii starajú o svojich rodičov aj v prípade ich zlej kondície. Vysvetľuje to silným rešpektom k rodičom a logickým dôsledkom toho, že rodičia sa starali o deti v mladosti, a preto sa deti starajú o nich v starobe.
Spomína na príbeh muža po silnej porážke, ktorý bol pripútaný na lôžko. Tento muž, ktorý sa niekoľko mesiacov nevedel hýbať, sa napriek tomu dokázal takmer sám presunúť na miesto, kam ho mali odniesť, s pomocou barly a plastovej stoličky. Tento príklad ukazuje, aký silný je v nich vnútorný motor postaviť sa na nohy, keď vedia, že starostlivosť nie je samozrejmosť.
Tomáš porovnáva túto situáciu s Európou, kde sa zdravotná starostlivosť často berie ako samozrejmosť. V Thabarwe, kde na 2000 ľudí potrebujúcich pomoc pripadalo len približne 5 vozíčkov, bola nútená samostatnosť nevyhnutnosťou.
Budhizmus a prijatie osudu
Obyvatelia centra boli zmierení so svojím osudom, čo môže prameniť aj z budhistického presvedčenia o reinkarnácii. Tento život vnímajú len ako časť dlhšej cesty k osvieteniu a smrť nepovažujú za koniec.
Táto skúsenosť bola pre Tomáša prvou svojho druhu. Predtým pôsobil ako učiteľ angličtiny v Číne, kde videl obrovský tlak na deti, aby sa učili anglicky kvôli budúcemu úspechu.
Cesta stopom v Pakistane
Tomáš tiež opisuje svoju skúsenosť s cestovaním stopom v Pakistane. Počas troch rokov cestovania sa mu jeho pobyt v Pakistane mierne predĺžil kvôli pandémii koronavírusu. Pakistanci sú známi svojou pohostinnosťou a nenechali by človeka na ulici.
Tomáš býval u svojho priateľa, etnického Paštúna, dva mesiace. V Pakistane je bežné, že jedna časť domu je vyhradená pre hostí. Napriek jeho túžbe pomôcť, u hostiteľov platilo pravidlo: "Ty si hosť, seď, my ťa obslúžime." Toto niekedy vytváralo nepríjemnú situáciu, keď sa nevedel patrične odvďačiť.
Počas jeho pobytu pripadol pôstny mesiac Ramadán, ktorý oslávil so svojou hosťovskou rodinou. Aj napriek tomu, že nemohol aktívne pomáhať, jeho prítomnosť a zdieľanie tradičných zvykov bolo pre neho cennou skúsenosťou.