Nadšenci z Myjavy obnovujú pôvodnú podobu starých krojov a vracajú ich do bežného života. V zreštaurovanom mlyne v Hradišti pod Vrátnom sa stretli desiatky krojovaných ľudí. Fotili svadobné scény inšpirované príbehom gazdinej s dvomi synmi od Zuzky Zgurišky, ktorý dostal pred rokmi aj filmovú podobu vo filme Bičianka z doliny. „Tu na kopaniciach je to takmer kultovka. Inde ľudia viac poznajú Sváka Ragana, no tam kroje nenosili správnym spôsobom,“ vysvetľuje Kristína Talábová.
Pred tromi rokmi sa s ďalšími tromi kamarátkami rozhodla vrátiť kopaničiarske kroje do života v regióne, a to v ich najpôvodnejšej podobe. Ani netušila, koľko ľudí podobného razenia okolo seba nájde. Po babke Kristína ešte ako dieťa hrala na husliach vo folklórnom súbore Krajňanček. Tam nosila kroj a doma objavila nejaké kroje po babke. Keď odišla študovať na univerzitu do Švédska, veľmi sa jej začalo cnieť. Za Slovenskom, starými rodičmi, prababkou vo vysokom veku. „Uvedomila som si, že keď sa vrátim domov, tak tu možno už nebudú. Túžila som uchovať si kúsok z tej minulosti. Cez kroje som začala utužovať vzťah k svojim koreňom,“ hovorí.
V medzinárodnom prostredí univerzity bývali každý piatok kultúrne dni. Študenti mohli prezentovať svoju kultúru. Kristína chcela ukázať kroj zo Slovenska. Preto cez prázdniny prichystala štyri kroje po babke a s kamarátkami sa v nich pofotili. „Vyzerali sme ako strašiaky do maku. Nevedela som, ako si kroj správne obliecť. Keď sme išli z fotenia, hovorili sme si, že je škoda, že sa nemáme odkiaľ dozvedieť, ako sa kroje nosili, ako ich prať, žehliť, škrobiť. Lebo je to celá veda. A tak vznikla myšlienka, že niečo také urobíme my.“
Dievčatá založili občianske združenie Kopanice v kroji a Kristína začala pátrať po pôvodnej podobe krojov a ľuďoch, ktorí o nich ešte vedia. „Moja babka bola ešte z generácie, ktorá ako mladá nosila kroj. Potom však prišiel komunizmus a ľudí z kroja vyzliekol. Už v 20. rokoch minulého storočia, keď chlapi začali chodiť do práce do fabrík, prestávali nosiť kroje. Moderné oblečenie bolo praktickejšie. A za komunizmu sa do moderných vecí prezliekli aj ženy. Moja babka mala na konfirmácii ešte kroj, no na svadbe už nie.“
Cyklus života
Kroj nie je len kus odevu. Je s ním spätý celý cyklus života. Ľudia si kedysi museli vyrobiť textílie, ušiť každú časť. A je úžasné, že kroje vydržali až doteraz. Tie z myjavských kopaníc, ktoré ľudia doma opatrujú, majú už okolo sto rokov. Kristína navštevovala takých ľudí, hovorila s nimi a všetko si zaznamenávala. Celú tú pestrosť krojov, množstvo variantov líšiacich sa od dediny k dedine a odlišné sviatočné a pracovné kroje. Aj slobodné, vydaté či staršie ženy a vdovy nosili rozličné kroje. Kristína sledovala aj to, ako sa v priebehu rokov vyvíjali a menili, a zisťovala prečo.
Zdalo by sa, že kroje sú odsúdené na to, aby viseli na vešiakoch v starých skriniach a okrem ľudí, ktorí tancujú vo folklórnych súboroch, a pár neviest nebudú nikoho zaujímať. A ak, tak povrchne, v podobe vzorov na tričkách alebo rúškach, ktoré nedávno prišli do módy. No Kristína natrafila na veľa ľudí, ktorí doma kroj majú, dokážu ušiť mnohé jeho súčasti, vedia sa oň starať, správne si ho obliecť a sú kultúrou svojho regiónu fascinovaní. Napríklad Martin z Polianky. Jeho dedko bol poľnohospodár a Martin sa od neho dozvedel veľa o fungovaní ľudí na dedine. Vždy vie spoľahlivo povedať, aký variant kroja sa hodí na pole a ktorý je sviatočný, takže ľudia ho na prácu nepoužívali. Pri foteniach si Kristína dáva pozor, aby kroje, ktoré majú ľudia oblečené, skutočne korešpondovali s aktivitami, ktoré v nich vykonávajú.
Ako škrobiť?
Folklórne súbory zaviedli do krojov uniformitu. Kristína vysvetľuje, že ich prispôsobujú javiskovému prejavu. V skutočnosti ľudia nenosili úplne rovnaké kroje. Áno, farebnosť a strihy boli rovnaké, no odtieň, látka, typ zapínania sa líšili. „Alebo viazanie ručníkov. Myjavské kroje majú mať rožky do strán. V súbore ich vyväzujú hore, a to z praktických dôvodov. Inak by tanečnica vypichla pri tanci partnerovi oko,“ hovorí Kristína.
Ona sa snaží hľadať pôvodnú podobu krojov približne spred sto rokov. Najvhodnejšie sú, samozrejme, pôvodné. No aj nanovo ušité, citlivo a podľa starých predlôh, plnia účel zachovania tradícií. Nič, čo robí, nie je povrchné. „Teraz už zoženieme satén, takže môžeme ušiť prucle a zástery. S brokátom je to horšie. Ale začíname spolupracovať s jednou českou firmou, ktorá vyrobí brokát podľa starej predlohy. Najťažšie je to s čipkou. Musíš si ju dať paličkovať. Dlho to trvá a je to drahé. S gombíkmi bol problém, ale teraz ich začala vyrábať vyštudovaná šperkárka, ktorá skončila VŠVU. Čižiem s tvrdou sárou sa veľa nezachovalo. Okrem toho máme väčšie nohy ako ľudia v minulosti, tak tie staré neobujeme. A ani neviem, či niekto u nás ešte vie urobiť napríklad kasanicu, ťažkú zadnú ľanovo-konopnú sukňu,“ vymenúva Kristína. „Takže niektoré súčasti kroja urobíme aj dnes relatívne ľahko a pri iných nemáme šancu, ak neprídeme na to, ako ich urobiť.“
Ďalšia veda je pranie a škrobenie. Aby všetko správne držalo, treba rôzne súčasti kroja škrobiť iným typom škrobu. Niektorý súbor skúšal používať škrob z vyvarených zemiakových šupiek, no ručníky im zožltli... Kristína perie kroje iba v rukách a škrobí priemyselne vyrábanými škrobmi. A stále sa snaží prísť na ten najlepší spôsob starostlivosti o staré materiály.
Obrovský príbeh
Kristína chce cez rôzne podujatia učiť ľudí na kopaniciach, ako sa kroj správne nosil, a vrátiť ho do života. Jej dlhodobým cieľom je vydať publikáciu - ako hovorí, na 150 percent správnu - o krojoch a o tom, ako ich ľudia kedysi obliekali a nosili. Začne však kalendárom na rok 2022. Organizuje fotenia a fotoarchív zverejňuje na sociálnych sieťach. Aby mali ľudia kroje pred očami.
Témy na fotenie prichádzajú s ročnými obdobiami a udalosťami. Vianoce, Veľká noc, sánkovačka, jar, svadba... Alebo bicykle. „Na Polianke bývala pani, ktorá v kroji chodie
Pri foteniach svadby v mlyne na motívy Zuzky Zgurišky sa podarilo dotiahnuť aj voz či starý zreštaurovaný traktor. „Vo filme Bičianka bola scéna mlynára, ktorý vydával dcéru, s traktorom. Vedeli sme o jednom pánovi na kopaniciach, ktorý má jeho menšiu verziu. A bol ochotný prísť,“ usmieva sa Kristína.
Pri obliekaní kroja musíš brať do úvahy veľmi veľa faktorov. Kroj má obrovský príbeh a veľa súvislostí.
Vyšívaná mašľa - súčasť trnavského kroja
Spodnička - základ bohatosti kroja
Spodnička - spodná sukňa, spodník, kinteš, kasanica, bilota, fodráš, atď. … mala za úlohu „podporiť“ vrchnú sukňu, aby pôsobila bohato. Väčšinou ju šili z bielej látky, ale napr. pod Tatrami môže byť červená, na východnom Slovensku tiež z pestrých kvetinových látok.
Potrebujeme:
- (väčšinou) bielu bavlnu/plátno
- čipky široké niekoľko cm
Strih a šitie:
Základný strih je obdĺžnik, ktorý môžeme zošiť z viacerých dielov. Spodnička býva o pár cm kratšia ako je vrchná sukňa, väčšinou má okolo 50 - 60 cm podľa výšky postavy. Šírka je 2 - 4 m, niekde aj viac. Čím je spodný obvod väčší, tým je spodnička bohatšia, ale aj náročnejšia na šitie, lebo sklady/nazberanie je hustejšie.
Spodničku šijeme podobne ako cudničku: začistíme okraje, zošijeme bočné švíky, prišijeme na spodný okraj čipku (môžeme ju aj nazberať), príp. môžeme spodný okraj aj viac ozdobiť výšivkou, našitými stuhami, vlnovkami a pod., vypracujeme tunel a vtiahneme gumu.
Pod Tatrami sa biele spodničky bohato zdobili červenou a červené čiernou výšivkou, najznámejšie a najkrajšie sú z Važca. Podobne ako cudnička, aj spodnička môže mať namiesto gumy vtiahnutú šnúrku. Je to jednoduchšie na ušitie. V minulosti sa spodničky šili do pevného pása - látka sa nazberkala a všila do pevného pruhu látky „obalku“.
Ušiť kroj nie je zložité, ale vyžaduje si to čas a trpezlivosť.